|
Posledné tri roky som cestovala zväčša sama. Občas sa ku mne pridali kamaráti či rodinní príslušníci, ktorí pochopili, že môj život je teraz mimo Slovenska, ale chceli so mnou stráviť viac ako tri mesiace v roku. A potom, sólo cestovateľka sa ľahko zoznámi s ďalšími cestovateľmi, ktorí sú na tej istej „cestovateľskej“ lodi. Hoci, záujem majú o čosi iné, než priateľstvo alebo dlhodobý vzťah.
Keď pochopíte, že väčšina slobodných mužov na cestách (a vraj so ženami to nie je inak) si chce najmä užiť, môže vám hroziť, že stratíte nádej, že aj pri tomto spôsobe života natrafíte na toho správneho. Nuž, keď už som takmer prestala dúfať ja, zhypnotizoval ma v džezovom bare v thajskom Chiang Mai veľmi príjemne vyzerajúci Mexičan. Prehodili sme asi päťdesiat slov (nie viac!), medzi ktorými sme stihli zavtipkovať, že by mi chcel robiť fotografa na cestách, štrngli sme si pivom, vymenili facebookové profily a na druhý deň odišiel z mesta. Tak už to na cestách chodí, vravela som si. Ale nie vždy.
Píšem tento text v Spojených štátoch, v Denveri, kde žil Noel predtým, ako sa rozhodol cestovať so mnou po Južnej Amerike. Máme za sebou tri mesiace každodenného spoločného života, ktorý nie je na cestách vždy iba jednoduchý a sólo cestovateľke priniesol nové výzvy.
Menej času pre seba
Bola som zvyknutá byť sama. V Ázii, kde som strávila najviac času, je priveľa ľudí nato, aby bol človek naozaj sám, ale predsa, keď sa vydáte na cesty sólo, vy rozhodujete, kedy budete tráviť čas s niekým iným, a kedy samy so sebou. A hoci to nie je vždy iba jednoduché, ťažšie bolo zvyknúť si nato, že sa každý deň budím vedľa muža. Od prvého dňa, ako sme sa po siedmych mesiacoch stretli na kolumbijskom letisku v Cartagene. Prečo?
Na cestách človek takmer neustále čosi zažíva. Zovšadiaľ sa na neho valia nové podnety, musí hovoriť v cudzom jazyku, snaží sa pochopiť krajinu, v ktorej práve je, alebo ju aspoň akceptovať so všetkými jej problémami i krásami. Potrebujem čas vstrebať, čo sa okolo mňa deje.
Vytvoriť si ten čas v spoločnosti muža, na ktorého som tri roky čakala (hoci som si ani netrúfla o ňom snívať), nebolo spočiatku jednoduché. Cítite, že potrebujete byť sama, ale keď na chvíľu sama zostanete – napríklad pracovať v kaviarni – neustále sledujete dvere s očakávaním, že vás priateľ sa k vám konečne na tú kávičku pridá. Nerozumiete si. A je to v poriadku. Jednoducho – zamilovanosť.
Až keď som pochopila, že nemá zmysel s ňou bojovať, časom som si dokázala nájsť aj priestor sama pre seba. Bez sledovania kaviarenských dverí...
Work-life balans
Na ceste pracujem. Na rôznych projektoch, najmä novinárskych. Noel ešte len začal viesť tento spôsob života, takže hľadá, čo by mohol robiť popri neustálom presúvaní sa po svete. Po troch rokoch sólo života som si zrazu uvedomila, aká workoholička sa zo mňa stala. Zvykla som si pracovať aj desať hodín denne, keď sa mi chcelo. Prirodzene, po tom, ako som začala cestovať s mužom, som toľko pracovať nechcela.
Zároveň som si však uvedomovala, ako veľmi ma práca baví, a nejaký čas som jej venovať chcela. A Noel ma v tom podporuje. Musela som znovu nájsť work-life balans, čo sa, samozrejme, deje v každom vzťahu. Pri živote na cestách je to o to zložitejšie, že veľa času strávite spoznávaním nových miest, či hľadaním kaviarní, kde pracovať alebo reštaurácií, kde jesť. Často je to čas, ktorý by ste inak venovali buď práci alebo partnerovi.
Rozhodovanie je jednoduchšie
Keď človek cestuje sám, neustále sa o čomsi rozhoduje – kde bude v noci spať, čo bude jesť, s kým sa stretne, na čom bude pracovať. Od chvíle, čo cestujem s Noelom, rozhodujeme obaja. Zdanlivo to môže pripomínať stratu slobody – už nerobím, čo sa mi zachce a kedy sa mi zachce. Na druhej strane, cestovanie vo dvojici veľa slobody dáva, keď dôjde na rozhodovanie – tým, že nie všetky rozhodnutia padajú na vás, môžete energiu venovať do krajších, či niekedy jednoduchších aktivít.
Zdieľanie
Pochopila som na cestách už dávno, že zdieľať veci s človekom, ktorý je vám veľmi blízky, je krajšie, než ich zdieľať s niekým, koho ste náhodne stretli v reštaurácii a zajtra už s vami nebude. Všetko má svoje pre a proti. „Pre“ cestovanie s partnerom jednoznačne hovorí fakt, že o vás vie pravdepodobne najviac, a tak sa v tom všetkom chaose, ktorý sa okolo vás a vo vás na cestách niekedy deje, nemusíte tváriť, že je všetko v poriadku. A naopak, spoločná radosť je vždy väčšia ako tá sólo.
Iní muži
Keď som prestala byť naivná, začala som vidieť, ako je to so vzťahmi vo svete cestovateľov naozaj. Ak nechcete každú noc tráviť s iným mužom, či ak chcete eliminovať pohľady cudzích mužov z iných kultúr na vás, nemôžete urobiť nič lepšie, než cestovať s mužom. (Zatiaľ neviem potvrdiť, či toto funguje aj v prípade mužov v Indii...)
Bezpečnosť
Pocit bezpečnosti je určite väčší, keď žena cestuje s mužom. Hoci, stále si myslím, že cestovanie sólo nie je nebezpečné, a moje skúsenosti z mnohých rozvojových krajín tomu nasvedčujú. Na cestovaní vo dvojici je však príjemný fakt, že nemusíte byť neustále v strehu, kontrolovať svoje veci, či ľudí, ktorí za vami kráčajú (čo je v niektorých krajinách veľmi dôležité).
Maličkosti
A potom sú tu maličkosti, ktoré vždy potešia. Keď ste dvaja, môžete si odskočiť na toaletu a má vám kto postrážiť veci. Keď ste dvaja, môžete sa deliť o jedlo. Ak vám čosi nové, čo ochutnáte, nechutí, možno to bude chutiť partnerovi. Nemusíte nosiť v batohu všetko, čo potrebujete, o mnohé sa môžete podeliť (napríklad zubná pasta, šampón a pod.). Keď je vám v lietadle zima, je tu niekto, kto vám požičia svoju bundu, a keď sa v tom istom lietadle bojíte (čo je môj prípad), má vás kto držať za ruku. Už si od letušky nepýtate víno, aby ste zahnali smútok za domovom, ale preto, aby ste oslávili, že idete na ďalšiu cestu. Batoh vám do autobusu naloží niekto iný, nemusíte sa namáhať.
Menej vzrušenia?
Keď som cestovala sama, viac som komunikovala s miestnymi. Viac som s nimi aj bývala – vďaka couchsurfingu.
Zažívala som viac napínavých situácií, lebo keď neviete, kde vás autobus vysadí a ste v tom sama, je to iné, ako keď ste s mužom. Dávka adrenalínu vo vašej krvi je jednoducho vyššia. Mala som aj rýchlejšie životné tempo, stíhala som viac. Ale boli situácie, kedy som rýchlym tempom iba zakrývala strach zo samoty. Už to nepotrebujem.
Zmenila sa základná otázka
Obyvatelia menej rozvinutých krajín majú tendenciu pýtať sa osamelých cestovateliek, či majú manželov. Je pre nich prirodzený život v rodine, najmä ak už vám na dvere klope tridsiatka (čo si budeme hovoriť, inak to nie je ani u nás). Odkedy cestujem s mužom, už sa ma nepýtajú, či mám manžela. Zaujíma ich, či máme deti...
Dvaja zmätení a spoločné projekty
Nuž, deti nemáme. Poznáme sa z virtuálneho sveta sedem mesiacov, v tom reálnom zatiaľ tri. Noel predtým navštívil USA, Thajsko, Mexiko. Ja mám na zozname 41 krajín. Ani jeden však nemáme jasno v tom, kde chceme žiť (z tohto hľadiska som na tom horšie, pretože ja už som tých krajín videla štyri desiatky a stále to neviem!). Ja viem, čo ma najviac baví robiť, ale viem aj to, že iba novinárčina ma na cestách neuživí. A tak hľadám ďalšie príjmy – dookola a neustále – podobne, ako ich teraz hľadá Noel. Pred týždňom sme boli v Peru, dnes sme v USA, o týždeň budeme v Mexiku. Môžeme byť, kde sa nám len zachce. A robiť, čokoľvek si zmyslíme. Spolu. Už nie sama.
Sloboda
... je pre mňa vnútorný pocit, ktorý sa nevytratí s tým, že mi do života vstúpi muž. Síce už sa nerozhodujem iba podľa seba, ale rozhodovať sa zodpovedne voči tomu druhému je ešte krajší pocit. Lebo sloboda a zodpovednosť idú spolu... Tuším v každom vzťahu, nielen na cestách.
Prečítajte si aj Najväčší problém sólo cestovateliek – kto mi natrie chrbát?
