|
Zhodou okolností sme spolu dovolenkovali na horúcej piesočnej talianskej pláži. Naše deti boli tak mladé, že si zatiaľ jediný spoločný rodinný pobyt pri mori v spomienkach dokáže vedome sprítomniť len najstaršia dcéra. Tie tri kočky – Slovenky, ktorými začínam úvahu o priateľstve, pravidelne brali slnku bronz a užívali slané more len kúsok od nás. Moje očakávania, že v cudzine špongia, čo mi zavše nasáva neidealizmy okolia, sa generálne vydeletuje jak prečganá pamäťovka a tam v cudzine z nej vyžmýkam všetky pracovné aj súkromné energie žrúty, a na zero kartu sejvnem iba šťastné rodinné zábery, prešli korekciou reality. Večerných upírich komárov, nočného trieskania hrncov z reštiky, ranného spevu romantických čajok a klebetiacej slovenčiny.
Vybaviť si viem len dve z tých slovenských dám. Tie výraznejšie. Chudulinká tmavovláska. Slnila sa hore bez. Oblejšia blondína s komplet plavkami. Neviem, či to boli iba kolegyne, staré známe, ... ale zaiste nie ozajstné priateľky. Uši nevypneš a ani srdcu neporučíš. Vždy keď na horúcom piesku zostali ležať len dve, bola tam aj tretia. O čiernovláske vraveli, žeby nemala byť taká koketná a zvádzať chlapov po nociach. O pevnejšej, že by mala schudnúť, lebo jej faldíky sú nechutné... Veľmi málo „priateľstiev“ by zostalo, keby každý vedel, čo o ňom za chrbtom hovorí jeho kvázi priateľ.
Je vzácne, ak sa nám celým životom tiahne priateľstvo s jednou osobou. Tá nitka zlatá, ktorá verne spája. Nemám takú celoživotnú priateľku. V každej životnej etape sa však našiel niekto, že sme si sadli.
Prečítajte si
Školské priateľstvá. Spolužiakov a spolužiačky si jeden nevie naskladať podľa svojich predstáv. Spája ich rovnaký vek, lokalita, učitelia, trieda, krúžky. Viac som si rozumela s jednou. Aj do vlasov sme si občas skočili, aj liečivé bylinky sme spolu zbierali na predaj. Aj na gympli som mala priateľku. Sedávali sme v jednej lavici, cestovali spolu busom, pomáhali si s učivom. Potom šla každá svojou cestou. Na výške, študovanej popri rodičovskej dovolenke, sa mama z malej dediny nechytala na diskusie o dizajne nechtov, módnych vychytávkach, narastajúcej kariére aj konte. Aj tak vznikli viaceré nové tentokrát univerzitné priateľstvá.
Pracovné priateľstvá. Mám za to, že aby sa zrodilo ozajstné priateľstvo na pracovisku, chce to oveľa dlhší čas. Chce to prijať a akceptovať nováčika a nemať z neho obavy. Eliminovať rivalitu, pochovať intrigy, byť otvorený spätnej väzbe. Bez arogancie, skrytej agresivity, závisti a neprajnosti. Nebyť servilný s každým a proti každému podľa aktuálnej situácie, ale stáť otvorene za každých okolností na strane pravdy, slušnosti a čestnosti. Nehádzať špinu pod seba, vedľa seba, ani za seba. Vedieť priznať vlastnú chybovosť a nedokonalosť. Dokázať sa za kroky vedľa ospravedlniť. Pracovať aj na vrch svojej náplne, keď niekto ochorie, aby PNkujúci strádajúci zdravie aj normálny príjem neprichádzal ešte o kus sebaúcty, a nekváril sa výčitkami, že ktosi za neho čosi musí.
Priateľstvo naozaj považujem za niečo takmer posvätné. Priateľ je človek, ktorému môžem zavolať o druhej v noci, lebo sa trápim a neviem spať, ale nespravím to, lebo jeho spánok mi je viac než vlastné problémy. Priateľka je človek, ktorému keď zverím svoje tajomno, tak sa s ním nepodelí a nevykváka zôkol vôkol. Priateľstvo je vzťah otvorený pravde o oboch. Pravde, ktorá unesie spätnú väzbu bez medových fúzov aj odutých pier. Prežívanie priateľstva robí utrpenie znesiteľnejším a šťastie nechá žiariť. Preto, majte vo vážnosti ľudí, ktorí sú vám priateľmi, priateľmi naozaj!
