Boli dva týždne pred koncom roka, keď sa mi zo zahraničia ozval Osudový, vraj bude na Silvestra doma. Napriek tomu, že som sa už tri mesiace presviedčala o tom, že ho nemilujem, jeho hlas v telefóne zapôsobil ako vymývač mozgu, na druhý deň poobede som už vo fitku klusala na bežiacom páse, objednala som sa ku kaderníčke, na kozmetiku, kúpila som si niekoľko nových – výpredajových samozrejme - šiat, sukničiek a blúzok - a vyberala preňho nejaký darček na uvítanie. Keď sa na to spätne pozerám, správam sa ako hrozná hus ako náhle sa v mojej prítomnosti vyskytne muž, do ktorého som bola kedysi zamilovaná.
Nikdy nečakám žiadne svetové zvraty, žiadne filmové scény a bozky, pri ktorých sa mi zdvihne noha ako v Denníku Princeznej, ale napriek tomu robím všetko pre to , aby som bola pripravená, keby taký okamih nedajboh nastal.
Týždeň pred koncom roka. Zavolal znova a pýta sa ma, ako budem tráviť Silvestra. Tvárim sa, že mi je to jedno. Program na Markíze a Karel Gott hovorím s istou dávkou asertivity, akoby som bola dosť emancipovaná na nejakú prihlúplu párty a plány. Opýta sa ma: „A nechcela by si tráviť Silvestra so mnou?“ srdce mi bije ako zvon / svadobný/, milo sa do skypu usmejem a poviem: „Tak mne je to fuk, ale tak dlho sme sa nevideli, takže by to bolo fajn.“
Rozprávame sa ďalšiu polhodinu, v podstate ho ani nepočúvam, keď tu zrazu z neho vypadne: „Bude tam aj moja priateľka, je to v pohode však?“ rýchlo vypnem kameru, aby nevidel môj zmätený face, a odpovedám, akoby sa nič nedialo, aké to bude super. Upozorní ma, že ma nevidí, robím prekvapenú, sťažujem sa na techniku, zase sa vidíme. Priateľka. Priateľka? Priateľka?!! Opýtam sa ho, ako dlho sú spolu, a dozvedám o záhadnej slečne. Už v tom okamihu rozmýšľam nad tým, ako sa vyvlečiem z tohto Silvestra, no nenachádzam žiadny spôsob.
Ani po týždni neprichádzajú do úvahy žiadne výhovorky, všetky možné narážky o tom, že by som asi bola radšej doma, a že im nechcem robiť tretie koleso odbije, a nedovolí mi ani pomyslieť na to, že by som neprišla.
Silvester- deň D. Nafarbené vlasy, vyčistená pleť, nové šaty – prezliekla som sa presne dvanásťkrát. Nechcela som vyzerať veľmi vyfintená, ale zase ani ľahostajná. Keď som uvidela pred domom stáť štyri veľké autá, zostalo mi nevoľno. V dózičke som niesla koláče a pagáče čo som napiekla počas víkendu so starkou. V kabelke fľaša šampusu. Nemám z toho dobrý pocit. Všetko sa udialo tak rýchlo, že som sa nestihla ani spamätať. Dostala som sa do centra rodinnej oslavy. Ospravedlnil sa mi pri vchode, cestou hore po schodoch, keď mi podával pohár s domácim vínom, a potom asi čakal že to vstrebám. Sedela som vedľa jeho novopečenej priateľky, okrem nás troch bolo v miestnosti ďalších 13 ľudí čo som nikdy v živote nevidela. Jeho maminka ma veľkolepo každému z nich predstavila. Cítila som sa ako v cirkuse. Ktosi kričí: „Ticho, ticho, to je Kája!“ jeho teta sa ich snaží odfotiť osudového a jeho priateľku. Sedím medzi nimi- snažím sa uhnúť. Jej ruky ma zatlačia naspäť. Som tam. Ona- ja -on. Vyberú mi z ruky pohár vína, strčia mi tam pohár šampanského. 10..9..8... toto je zlý sen, takto začínam nový rok?...5...4...3...ako na nový rok... 1 ! objímajú sa, stískajú, sedím tam a všetkým podávam ruky. Robíte si srandu?
(pokračovanie nabudúce... :)
Prečítajte si aj Nedeľa pre sedemdesiatročné?
