Muža žena. Dvaja kandidáti na vzťah, partnerstvo, manželstvo. Do vysnívaného manželstva vstupujeme s láskou, radosťou, vzrušením. Túžime po opore, porozumení. Chceme mať po boku partnera, s ktorým môžeme zdieľať úskalia života. V dobrom i v zlom. V šťastí a v nešťastí. Chceme si založiť rodinu a vytrvať. Navždy. Ale...

To, čo niekedy znamenala hodnota manželstva už dávno nie je pravdou. Vzťahy sú krehké ako sklo.  Hoci majú silný základ, nevydržia. Väčšinou to končí, ako inak, nezlučiteľnými názormi. Určite to nie je len spoločnosťou, prostredím, v ktorom žijeme, ale aj médiami, ktoré nám vnucujú návody ako žiť. Škoda len, že často tie nesprávne. Máte problém v manželstve? No a čo! Rozvod je riešenie. Čím skôr, tým lepšie.

Najsmutnejšie je, že rozvod poznačí predovšetkým deti. Môžeme sa hrdiť – moje deti zvládli rozvod bez problémov, všetko je v najlepšom poriadku. Vychádzame super s ex. Naozaj? Rozpad rodiny je náročný nielen pre dospelého jedinca, o deťoch nehovoriac. Vek detičiek je rôzny a spracovať tak závažnú skutočnosť je náročné. Vôbec netušíme, čo sa v tej maličkej hlávke odohráva. Aj keď s nimi trávime veľa času, rozprávame sa s nimi, vysvetľujeme, aj tak je to zahalené rúškom tajomstva. Dieťa nevie, ako sa správať v nových vzťahoch, čo môže povedať a čo nie, čo môže očakávať. Ono len nechce raniť ani jedného z rodičov. Najväčšou hrozbou je, ak rodič použije citové vydieranie. Ľutuje sa, vyplakáva. Prenáša na dieťa svoj vnútorný nepokoj. Vnucuje mu svoje „pravdy“. Manipuluje s ním.

Keď chodia deti k ockovi s „tetou“, alebo k maminke s „ujom“, prirodzené to nie je.  Nutnosť? To áno. Keď si „teta“ robí selfíčka s vašimi deťmi a ešte to verejne zdieľa? Trhne to. Bolí. Cítime hnev. Dieťa ľúbi oboch rodičov, chce byť s oboma.  Je rozbité a rodičia sa vyhovárajú jeden na druhého. Nezhodnú sa. Vinník je predsa ten druhý! Viem, mnohí nesúhlasia. Majú inú skúsenosť. Avšak tak, ako sme každý jedinec iný, inak myslíme, máme rôzne priority, hodnoty, máme aj iné životné údely a skúsenosti.

Čo bolí, to prebolí. Všetko potrebuje čas. Aj deti si časom zvyknú na nový režim. Avšak jazva ostane.  Ich vývoj je narušený. Výchova dvojaká. Koľkokrát si my dospeláci povieme: „Bože, čo mám robiť?“.  Zúfalstvo preniká každým kúskom nášho tela, keď nevieme, ako ďalej. Aby sme nezlyhali ešte viac, ako matka a otec. Dieťa rastie, formuje sa, „líznu“ sa ho všetky strasti rozchodu. Často až v dospelosti prídu rôzne problémy. V ich vzťahoch, priateľstvách či v práci. Až potom sa ukáže skutočná príčina, kde bol problém. A s tým už neurobíme vôbec nič.

 

 

Prečítajte si aj Rodina - najväčšie víťazstvo?