Rozprávky boli pre mňa vždy niečím, čo sa číta deťom, aby zaspali alebo ich to „zabaví pred telkou“. Niečo, čo nemá hlbší zmysel, je to len také pekné a farebné zabíjanie času. Potom sa stali dve veci. Narodilo sa mi dieťa. A prečítala som si knihu Ženy, čo behali s vlkmi.

Niekoľko príbehov, ktoré všetci poznáme a ktoré sa v rôznych obmenách rozprávajú na celom svete, zrazu dostalo úplne nový rozmer. Ako som si dovtedy neuvedomila, v rozprávkach, a teda v príbehoch, sú ukryté posolstvá alebo znamenia, odkazy na riešenia aj tipy a triky ako sa čo najlepšie popasovať so životom. Takto si ženy – lebo tie sú najčastejšie nositeľkami príbehov a rozprávačkami – odovzdávajú svoju múdrosť a jedinečnosť z generácie na generáciu. Aké fascinujúce!

Zrazu sa predo mnou otvoril obrovský svet „poradenstva“. Ako sa popasovať s mnohými situáciami v živote, ako reagovať, kedy sa oplatí čakať a kedy konať ... ale aj ako sa viac vyznať sama v sebe. A ako to odovzdať ďalej mojej dcére. Lebo čo si budeme hovoriť, nech sme akokoľvek unikátne a každá originálom – čo nepopieram, ba priam obdivujem – mnoho situácií v živote ženy sa opakuje. Mnoho vzťahov je rovnakých, mnoho spoločností „zabrzdených“, mnoho rodín nepochopených. Všetko tu už raz bolo. A príbehy sú perfektný spôsob ako sa na veci pozrieť z nadhľadu, ba čo viac – nájsť riešenie! Nejaká žena už v  podobnej situácii bola a aha – takto to vyriešila. Bude to fungovať aj mne?

Je jasné, že podľa životnej situácie, veku či rodiny zaujme každú ženu iný príbeh. V čase čítania knihy ma mimoriadne oslovila rozprávka o škaredom káčatku. Tisíckrát počutý príbeh, s ktorým som sa prvýkrát naozaj stotožnila. Káčatko, ktoré si myslí, že ono je na vine, že je iné ako ostatní, že je to jeho problém, že by malo niečo zmeniť a keď sa mu nedarí ujde do sveta.. ale nevzdá sa, lebo verí v svoju silu, a tak aj keď nevie, čo hľadá – nájde to. Zistí, že existuje niekto rovnaký ako ono samo. Nikdy nezabudnem na hlavné posolstvo – neprestávajte hľadať, až kým nenájdete „tých svojich“. Tú svoju skupinu, tých svojich ľudí, to svoje miesto, kam patríte. A kam zapadnete.

Ako som tento príbeh alebo skôr jeho posolstvo rozprávala okolo, zistila som, že viacerí mali tento pocit. Že sú adoptovaní, že sú iní ako ich rodina, že ich nikto nechápe. A nájsť „tých svojich“ nie je jednoduché. Ale netreba prestať hľadať. Niekedy sa stane zázrak, a nájdete aj celkom blízko. Častokrát, keď sa pozriete na „príbeh“ svojej rodiny pochopíte, že adoptovaní nie ste. Že možno vaša babička, teta, staršia sestra.. tiež bojovali s tým, čo vy, len to nedali najavo. Možno ani oni neradi žijú v dome/robia sekretárku/šoférujú... Vedia to však dobre maskovať, lebo tým niečo získajú alebo to od nich niekto požaduje.

Moju kamarátku v najlepších rokoch zaujal príbeh o červených črievičkách. Oddať sa slastiam a nerestiam, byť chvíľu „tá zlá“, lebo to ťahalo a nedalo sa inak. Inú zase príbeh o Modrofúzovi, ktorý presvedčil mladú nevestu, aby nepočúvala svoj vnútorný hlas, ktorý tvrdil, že nekoná správne. Známa po rokoch pochopila príbeh o Popoluške, ktorej údelom bolo ukázať sa svetu a nie skrývať za pecou, lebo len tak bude šťastná. Múdrosť je skrytá v symboloch mnohých rozprávok. Čaká len na to, kedy objavíte tú svoju.

 

Prečítajte si aj Džentlmen bez obalu