|
Tieto dva týždne sú pre celú našu krajinu veľkou lekciou. Osmičkový rok, zdá sa, opäť priniesol veľké zmeny. Je len na nás, ako sa v rozhodujúcej chvíli zachováme a na akú stranu sa postavíme. Či na stranu pravdivosti voči sebe samým, na stranu faktov, na stranu poctivosti, alebo na stranu intríg, sebaklamu, ohovárania, zahmlievania a neschopnosti prevziať zodpovednosť za svoje činy.
Jar 2018 zostane navždy zapísaná do histórie ako čas, kedy zabili novinára a jeho snúbenicu. Zabili, zavraždili, popravili. Smrť dvoch nevinných mladých ľudí pohne snáď každým človekom, pokiaľ to nie je sociopat. Smrť Janka a Martiny bola ohavným a neospravedlniteľným činom. Činom, ktorý zároveň priniesol spoločnosti možnosť katarzie. Jano Kuciak sa stal novinárom, ktorý aj po svojej smrti odkrýva nepríjemnú pravdu o nás všetkých. Celé roky sme vedeli o tom, že naša krajina je skorumpovaná. V rebríčkoch korupcie sme sa ocitali na popredných miestach. Jedna kauza striedala druhú. Novinári prinášali ako na bežiacom páse jeden celospoločenský prúser za druhým. Zo stoličiek nás nezdvihlo ani to, že je tu nejaká Gorila, ani to, že náš pán premiér žije v dome, ktorý vlastní daňový podvodník. Až poprava dvoch ľudí dokázala Slovensko postaviť na nohy. Smutná pravda o stave spoločnosti. Nechali sme to zájsť ďaleko. Dvoch ľudí možno zavraždila mafia, možno niekto iný. No predovšetkým ich zavraždil systém, ktorý sme my všetci dopustili.
Jar 2018 nás môže zmeniť. Môže priniesť očistu a detox celej spoločnosti. Len to musíme ustáť a nerobiť kompromisy. Robili sme ich celé roky a uhýbali pred pohľadom do zrkadla. Dnešný stav spoločnosti je skúška, ktorou musíme prejsť, ak nechceme, aby budúcim zavraždeným synom alebo dcérou bol ten náš, tá naša. Včera som stála na námestí SNP v 60-tisícovom pokojnom dave. Okolo mňa stáli mladučkí ľudia, deti mladšie ako Janko a Martina. Na ich tvárach bolo odhodlanie. Odhodlanie, ktoré neuspokojí jeden klik na facebooku, jedna fotka na instagrame, ale kvôli ktorému sa oplatí vyjsť do ulíc.
Že sme mafiánsky štát nie je žiadnou novinkou. Veď bolo o tom napísaných mnoho článkov, mnoho kníh. Že existujú prepojenia medzi vedením štátu a organizovaným zločinom nie je teda žiadnym prekvapením. Iba to treba povedať nahlas a priznať to. Preveriť to, dokázať to, zverejniť to. Aj preto si nesmierne vážim prácu tých, ktorí sa po Jankovej smrti nezľakli a pokračujú vo svojej práci. Desiatky novináriek a novinárov, ktorí denne prinášajú nové a nové zistenia o stave krajiny. Zverejňujú fakty, overené informácie a vyvracajú konšpiračné nezmysly.
Žasnem však nad tým, ako sa k tomu stavajú naši najvyšší. Žasnem nad tým, ako navonok silný chlap robiaci kliky na jednej ruke dokáže stáť pred národom a chovať sa ako malý chlapec, ktorému prišli doma na to, že kradol potajomky peniaze z otcovho vrecka. Ako si vymýšľa výhovorky a hádže vinu na iných. Jeden deň vytiahne 88-ročného amerického podnikateľa, druhý deň odznaky, tretí deň dlažobné kocky. Silný muž, ktorý každým dňom vyzerá ako veľký rozmaznaný zbabelec. Celá rodina už vie, že je hajzlík a zlodejíček a spolu s partičkou zlodejíčkov od susedov vyberajú vrecká celej ulici. Hoci sú na to dôkazy, hoci ich už toľkokrát prichytili, aj tak kričia: To my nie! Zlodeji kričia chyťte zlodeja. Dokedy? Nastal čas zlodejíčkov umiestniť tam, kam patria. Nastal čas, uvedomiť si realitu a obnoviť poriadok na ulici aj v krajine. Jarné upratovanie bude mať zrazu úplne iný rozmer. Je čas, aby túto krajinu riadili dospelí ľudia a nie rozmaznaní grázli.
