Ženy v meste si žijú trochu inak, ale taká samotárka sa musí celá upnúť k prírode, aj keď sa jej dennodenne hore-dole priamo pod oknami, dokonca podľa cestovného poriadku, mihajú vlaky plnou rýchlosťou.
Podľa ročných období – hovorí naša osamelá, sem-tam aj nejaký vlak zastaví, ale to bývajú najmä pomalé nákladniačiky. To si strojvodca, či vlakvedúci, z ničoho-nič zmyslia, že sa napijú z tej mojej dobrej vody, čo vyviera ani nie sto metrov na pokraji lesa, pod Balogovom. A tečie hneď pri domci popod trať rovno do rieky. Je vraj taká dobrá, že by ju mohli aj predávať...
Posadajú, ako by boli veľmi unavení, a zvedú reč, o čom inom – o vlakoch a najmä sviatkoch, lebo vtedy nákladniaky nepremávajú a železničiari sa tešia. Takto sú zároveň aj moji občasní vinšovníci: Dobrý, deň. Krásny čas. Veselú veľkú noc, že kedy oslavujem hody a či sama. Ako sa má Kakuta, môj dobrý kamarát a poctivý žobrák, čo si aj na chlieb zarobí. Krásne leto, Fuj, naničhodná pľúšť, a tak ďalej...
V lete si utrhnú pár sliviek, či jabĺk a najmä sondujú dozrievanie orechov. To sú moji vinšovníci. Aj by si vypili popri tej liečivej vode...
Ale na nás sa tešila najviac. My sme neboli železničiari, ale naozajstní vinšovníci, teraz skôr polazníci, lebo chodíme aj na Lazy.
Šli sme rovno po trati a strážny domček bol aj tak na Lazoch. Pani Maruša už dlhší čas prebýva sama, manžel, tiež železničiar, sa tu objaví raz za uhorský rok. Nenažívajú.
To sme ako vinšovníci vedeli a tak sme pri zratúvaní usadlostí, kde by sme ešte mali zakoledovať, ten strážny pritraťový domček nesmeli obísť. Došlo dokonca k hádke, kto je za a kto proti, lebo trať bola dosť ďaleko za dedinou a medzitým ešte cintorín. Ale šli sme piati koledníci rovno po trati a odpočítavali podvaly medzi koľajnicami ako metre. Iba Anjel s Betlehémom cupkal kvôli istote povedľa po zvršku traťovej figúry. Stacho premieňal podvaly na centy a Kubo, ako sa na takého odkundesa patrí, po každom päťdesiatom lyricky zahrešil. Ešte cintorín a ešte kilometer. A že čí to bol taký blbý nápad? Kecy nehodné anjelských oblečení a betlehémskej hviezdy.
Došli sme, zaklopali, zaspievali. Tvár za oknom a dokorán otvorené dvere. Do tej koledy sme dali všetko, akoby to bola neviem aká premiéra. Kubo dupal nohami ako štajerský konský záprah. Spievali sme a želali sme o dušu. Ba sme aj pridávali. Domácej chvíľami zasnežili oči, chvíľami jej v nich mrholilo. Tvár, celé zjavenie, nekonečná dobrota.
Dobre, že sme prišli. Veď aj darúnok do jasličiek bol ako lístok do prvej triedy, kde si veľmi, veľmi ďaleko.
Tak, mládenci, len si posadkajte. Aj by som vám naliala, ale radšej tie koláčiky. A čo sa vari ponáhľajte. Veď vy ste pre mňa celé Vianoce. Celé, celučičké. To nemusím ani prisahať.
Spiatky sme si uveličene odpočítavali špaliere, aj telefónne stĺpy. Boli to pre nás akoby eurá.
O čo tak zakoledovať tým na cintoríne...? To sa musel ozvať večný provokatér, Kubo. Nie, nie, nie! Prečo nie? Ale zavrhli sme náznak hádky, lebo predovšetkým si nikto nechcel priznať, že sa cestu k mŕtvym nechcelo merať.
Veď sme pre ňu boli celé celučičké Vianoce... Úžasné lichôtky. Vracali sme sa uvoľnene mĺkvo, prehnane uveličení, skackajúc od radosti. To echo „celé celučičké Vianoce“ nám dochádzalo.
Celé celučičké Vianoce...
Veď aj pre nás...
Veru, najmä pre nás.
Prečítajte si aj Rodinné Vianoce
