|
Mám niekoľko kamarátov čajíčkarov, jeden z nich je však výnimočný. Čaj totiž nepovažuje iba za luxusný, lahodný nápoj, ale vyhlasuje, že je v ňom viac pravdy ako vo víne. Presnejšie, v jeho špeciálnom čaji je viac pravdy ako vo víne. Akcia prebieha viac menej podľa rovnakého scenára – nič netušiacu obeť, ktorá k nemu zavíta na návštevu, usadí v najlepšom kresle, do prehrávača vloží CD s ambientnou hudbou, zapáli sviečky. A potom ponúkne niečo na pitie. Netušiaca obeť nechápe skutočný dôvod, prečo sa jeho tvár rozžiari, keď súhlasí so šálkou kvalitného čaju, myslí si, že veď pravoverný čajíčkar, potešil ho spoločný záujem. Zlom nastáva vo chvíli, keď si obeť z čaju uchlipne.
„Tak ako? Chutí?“ pýta sa hostiteľ a pokračuje, „mám ho len pre skutočných fajnšmekrov, pre tých, ktorí vedia oceniť kvalitu a vyznajú sa. Je to vzácnosť, mana nebeská, dovoz priamo z Číny.“
A obeť buď len zmätene zažmurká a statočne preglgne, alebo...
Prečítajte si
Práve toto sú chvíle pravdy, ten čaj je totiž odporný, zatuchnutý, horký a smrdí ako plesnivé seno. Ibaže len málokto sa odváži hostiteľa uraziť. Prípadne priznať, že asi nepatrí medzi skutočných fajnšmekrov. Našlo sa iba zopár takých, ktorí sa po prvom dúšku decentne odmlčali, odložili šálku a viac sa jej nedotkli. A na prstoch jednej ruky by sa dali spočítať tí, ktorí tú odpornú tekutinu vypľuli a priamo povedali, čo si o vzácnom čaji myslia.
Hm, ako by som reagovala ja? Netuším. Čaj, našťastie, nepijem.
Prečítajte si aj Zoznamy súdruha Žinčicu
