Odchody ľudí zvyčajne bolia. Nemyslím teraz tie najhoršie, skôr odchody, ktoré prináša bežný život. Za prácou, rodinou, na stáž, do iného mesta, a podobne. Ale sú také, pri ktorých sa pýtam, čo všetko sa v človeku muselo zlomiť, aby zabudol odkiaľ prišiel.
V peňaženke nosím taký papierik, raz som naň niekde natrafila a odvtedy ho mám stále so sebou. Je to výrok J. K. Rowlingovej, inak mojej obľúbenej autorky, ktorá hovorí niečo v zmysle, že nezabúdajme na to, odkiaľ sme prišli. Ja si vždy doplním, že myslím aj na to, kam smerujem. Snažím sa tým teda riadiť, som taká naivná, že to očakávam aj od ostatných. Preto je pre mňa veľmi zvláštne a nepochopiteľné, keď niekto príde, pozbiera všetky skúsenosti, vedomosti a odchádza - úplne inak, ako prišiel. Aj ja mám za sebou niekoľko odchodov, nespomínam si však, žeby som sa len tak vyparila, nenapísala aspoň jeden ďakovný email, neposlala smsku alebo osobne neďakovala. A to je jedno, či to bol odchod zo školy, brigády alebo seriózneho zamestnania.
V poslednej dobe mám tých ľudí „na odchode“ celkom dosť a všetkých ich spája akýsi spôsob, ktorý som si svojvoľne nazvala POZBIERAM A IDEM! Nazbierať skúsenosti a kráčať ďalej, už ako človek silnejší, je pre mňa úplne v poriadku a pochopiteľné. Ale pýtam sa skôr, prečo človek, ktorý na začiatku piekol kolektívu koláčiky a ďakoval za každú cennú radu, dnes odchádza pyšne, ba priam namyslene, bez jedného pekného slova, ale zato so sebavedomím kráľovnej? Odchádza dobrovoľne, z čoho vyplýva predsa len nejaká nespokojnosť, i keď sama neviem o nejakej veľkej krivde, ale tiež neviem všetko.
Zaráža ma to o to viac, že sú to také neobrúsené kamene, ktoré sa tvarujú aj pod našimi rukami, no potom, keď nastane zlom, zabudnú čo i len poďakovať. Nefunguje to tak len v práci, niekoľko podobných príkladov mám aj zo súkromia. Tam je to o ľuďoch, ktorým sme silnou oporou, keď je zle, akonáhle však slnko opäť vykuknem a tiene padnú za nás, všetko je zabudnuté a zrazu už nie je čas ani na kávu. A tej sme predtým vypili veľa, lebo času bolo dosť. Na riešenie problémov.
Nesúdim a nemám veľké očakávanie, len si myslím, že je dobré poďakovať. A tak, ako na začiatku vzťahov pracovných, súkromných, máme nutkanie si všetko vážiť a za všetko pekne poďakovať, tak si myslím, že je dobré na to nezabúdať ani vtedy, keď končia. Učili ma to doma, naučím to aj svoje deti.
Prečítajte si aj Prežije ženskosť v politike?
