|
Násťroční chalani sú skúpi na slovo. Viem o tom svoje, mám doma dvoch. Nemôžem sa však vôbec sťažovať, ich skromná verbálna komunikácia ladí s mojou introvertnou orientáciou viac ako ustavičné štebotanie uvravencov. Predsa, občas mám domáceho ticha akurát tak dosť a rypnem do nich práve v období ich mlčania.
„Aké bolo milé, keď ste so svojím kamarátom chodili na policajné hliadky.“ Navštívila ma zimná nostalgia. „Mami, s týmto na nás nechoď!“ Chalani už nie sú tam – v bezstarostnom detstve a nie sú ešte v dospelosti plnej povinností. Snažia sa od svojho detstva odstrihnúť.
Aj my dospelí by sme sa najradšej zbavili mnohých pripomienok svojej minulosti. Toho, čo bolo, odišlo a nevráti sa. Čo nemožno zmeniť iba akceptovať. Vystrihli by sme ťažké detstvo, šikanu od spolužiakov, pubertálne vylomeniny, zlý výber školy, nešťastné lásky, trpké sklamania zo zamestnania, kruté životné rany... Chceli by sme sa vrátiť späť a byť múdrejší, rozhodnúť sa inak, kráčať inou cestou, nasadnúť na správny vlak. Lebo ešte teraz v prítomnosti platíme dane za svoje chyby a nedobré rozhodnutia.
Lenže nič zlé sa gumovať nedá a aj tie najťažšie životné lekcie majú svoju pozitívnu stránku. Boli by sme chudobnejší o pocit a zážitok, že po ťažkom páde na hubu boli a sú v dosahu ľudia, čo stoja pri nás v dobrom aj zlom. Že nám spomedzi viacerých kamarátov aj príbuzných zostali tí skutoční a ostaní ukázali svoju pravú tvár. Naučili sme sa pokore, skromnosti, odvahe aj opatrnosti. Prišli sme o kus svojej naivity. Objavili sme v sebe dovtedy nepoznané možnosti.
Mali by sme dospieť aj ku sebapoznaniu a byť ku sebe spravodliví, nepotláčať, nezametať pod koberec. Prijať a neprojekovať na iných vlastné zámery a želania, zlyhania a predovšetkým odpustiť. Odpustiť druhým všetko, čím nám ublížili, čím nás ranili. Že nás manipulovali, sklamali, využili, použili, odložili, vyhodili. Prepáčiť aj sebe minulú naivitu, dôverčivosť, slabosť, neskúsenosť, neschopnosť.
Milá spomienka na chlapcov prezlečených za policajtov, s detskou pištoľou a plastovým obuškom za opaskom, policajnou plácačkou, perom a notesom v ruke na zapisovanie nezbedných vodičov, stojacich na križovatke Malej a Veľkej uličky, zastavujúcich autá v presvedčení, že pomáhajú a chránia, ma zohrieva pri pohľade na chladné tmavé okolie a ťažkom rozhodovaní, že na akom mieste nás čaká príjemnejšia budúcnosť.
Synovia spomienkam na bývalé kamarátstva neprepadávajú. Niežeby boli pre nich nepríjemné, no hľadia dopredu. Neriešia, čo bolo, ale čo by mohlo byť teraz alebo zajtra. Lebo trčať v minulosti je ako chcieť napredovať so zatiahnutou ručnou brzdou. Čo však, keď nie je v našej moci spustiť motor naplno, čo keď každá snaha a naštartovanie sú je vopred odsúdené na neúspech, napríklad pre neodôvodnené negatívne referencie...?
Prečítajte si aj Sci-fi Vianoce
