Včera som mala na hodinu angličtiny žiačku...českú sestričku...pomáham im a fyzioterapeutkám tu v Saudskej Arábii s prípravou na odborné skúšky, ktoré musia zložiť do dvoch rokov po príchode do Saudi. Skúšky sa volajú Prometrix a sú americké. Sadnete za počítač a ten vám vygeneruje 50 otázok s odpoveďami a,b,c,d. Náš zdravotnícky personál – rátam do neho Slovenky aj Češky – je na dobrej úrovni...odborne aj jazykovo...niektoré otázky sú však veľmi špecifické... typicky americké...napr. otázka pre fyzioterapeutov typu...príde k vám na cvičenie „pitcher“ a pýta sa, ktorý sval má posilovať, aby bol čo najlepší...máte štyri možnosti názvov svalov v latinčine...ak náhodou neviete, kto je „pitcher“, máte smolu...odpoveď si môžete maximálne tipnúť...pitcher je nadhadzovač v baseballe...športe, ktorý je populárny v Amerike a Kanade, ale takmer neznámy na Slovensku...v Saudskej Arábii tiež...testové otázky však nepustia...
V rámci úvodnej konverzácie som sa dotyčnej sestričky opýtala, že čo jej najviac vadí na živote v Saudskej Arábii...očakávala som štandardnú odpoveď... nosenie abáje, nemožnosť šoférovať a zavreté obchody a reštaurácie v čase modlitby...na moje prekvapenie odpovedala niečo úplne iné...povedala, že najviac zo všetkého jej vadí NEISTOTA...neistota vo všetkom, čo sa tu deje...že si nie je istá, či dobre rozumela lekárovým príkazom, či filipínske kolegyne sa usmievajú naozaj alebo len naoko, či ju šofér vyzdvihne načas do práce, či dostane dovolenku, o ktorú si požiadala, čo s ňou bude, keď nespraví Prometrix...že je už jednoducho alergická na slovíčko „Inšalláh!“, ktoré tu používajú všetci na vyjadrenie blízkej aj ďalekej budúcnosti miesto poskytnutia konkrétnych informácií...
Zarazila som sa...uvedomila som si, že aj keď to možno tak nevyzerá, ale že tá neistota nemusí súvisieť iba zo Saudi a so všetkým tým, čo sa okolo na Blízkom Východe deje...že aj na Slovensku a aj inde vo svete sa bežne vypytujeme svojich vyvolených, či nás naozaj ľúbia alebo kolegýň v práci, či nám naozaj svedčí nový kostýmik...jednoducho chceme mať istotu...Nevdojak som si spomenula na niektoré články, publikované v slovenských, ale aj svetových médiách minulý týždeň v súvislosti s Medzinárodným dňom duševného zdravia...boli tam články o Alzheimerovi, o neschopnosti radovať sa z maličkostí, o rôznych typoch depresií a duševných chorôb, včítane tých najmodernejších, medzi ktoré patrí aj závislosť na zdravých potravinách (z ktorej podozrievam môjho anglického manžela, ktorý detailne študuje zloženie všetkého, čo kupujeme a v prípade, že na výrobku nájde zmienku o „Hydrogenated Fat“ alebo „Artificial Colours“, okamžite ho vracia späť do regálu).
O neistote tam však nebolo vôbec nič...a pritom ja som si práve včera uvedomila, že pocitom neistoty sa možno množstvo našich duševných problémov práve začína...nejdem sa tváriť, že som objavila Ameriku...určite nie...len posúvam ďalej svoje úvahy na zamyslenie...aby som mala istotu, že vám nič neuniklo...
Prečítajte si aj Keď o pive na Slovensku hovorí cudzinec...
