Dnes nadránom v čase medzi 03.35 a 04.50 hod. zúrila na mojej terase víchrica. Moja terasa je veľká a otvorená. Bez strechy, nezasklená. Mám totiž rada otvorenosť, voľný priestor a hlavne čerstvý vzduch. Vietor dnes musel mať poriadny amok, pováľal moje starostlivo dlhodobo pestované tuje, porozbíjal im ich terakotové črepníky, odfúkol tkané koberce rovno do konárov okolitých ihličnanov a naopak, na stole z umelého ratanu mi pristáli úlomky susediných veľkokvetých muškátov. Vystrašené mačky boli skryté  v najzastrčenejšom kúte bytu a ja som sa tej skaze bezmocne prizerala cez oči prižmúrené v kŕči a zablatené okno, zhrozene odhadujúc rozsah napáchaných škôd. 

Poznám také divoké živly, niekedy mi vtrhnú aj do života a na rozdiel od víchrice mi ich žiadna rosnička vopred nepredpovedá. Prídu nečakane a bez opýtania niečo dlho pestované odfúknu preč, niečo starostlivo poskladané rozbijú znova na kúsky a prifúknu niečo, čo som sa vôbec nechystala chcieť. A ja môžem len pasívne čakať, kým to prehrmí, dúfajúc, že črepy naozaj prinášajú šťastie. A búrky zmenu. Väčšinou k lepšiemu. Len si to niekedy človek uvedomí dosť neskoro, lebo sa príliš dlho venuje vyčísľovaniu škôd... hmmm, aby mu napokon poisťovňa aj tak odmietla plnenie, lebo veď živel je predsa vyššia moc... 

Mám rada zmeny k lepšiemu. Preto mám svoju terasu stále otvorenú. Nezasklenú, nechránenú. Napriek tomu, že mám ešte stále počas každej búrky v kŕči prižmúrené oči.

PS: Susedine veľkokveté muškáty mi už púšťajú prvé korienky. :)