|
Môžeme sa ladne prechádzať po ulici, vykračovať v kostýmoch alebo tvoriť dokonalé hodnoty. Raz za čas sa každej z nás udeje trapas. Podstatné však v ten momente je, či TO, čo sa stalo, má aj svedka. Veď, keď sa potkneme na chodníku alebo nám na nose ostane šľahačka od kávy, nemusí to vidieť každý.
Ja však netrochárčim. Čo tam taká šľahačka na nose! Ako divák si vystačím väčšinou sama alebo len s okruhom najbližších. Svojou jedinečnosťou však moje prešľapy patria s uplynutím času viac do šuplíka humor ako do šuplíka trapas.
Celá tá éra neuveriteľných vecí sa začala s mojím vstupom do Dobrého anjela. Tesne pred pohovorom s Andrejom Kiskom som šliapla v záhrade na opreté hrable. Detailami o bolesti vás zaťažovať nebudem. Pokiaľ ide o môj vzhľad, pokojne ma mohli draftovať do Star Treku a nie do Dobrého anjela. Nakoniec to celé našťastie dobre dopadlo.
To, že sa mi pravidelne pri účasti v live vysielaní televízie niekde zaseknú dvere, (áno, aj na WC) by ešte šlo. Hoci pokúšať sa preliezť cez okienko nie je nič príjemné. Ale keď mi raz tesne pred dôležitým stretnutím praskla na taške od notebooku karabínka, ktorá vystrelila dohora tak, že mi rozťala pery a zlomila zub, začala som sa už zamýšľať nad tým, prečo sa mi to deje.
Minulý týždeň sa mi však stal pracovný úraz, ktorý netromfne nikto. Spadol mi do oka chips. Teda vystrelil. Tesne predtým, ako som mala rečniť pred veľkou skupinou ľudí. A tak som tam stála s červeným opuchnutým okom, ktorý niekde vo svojich útrobách ukrýval môj veľký stravovací prehrešok.
Čo okrem trápnosti, ktorá sa mení na úsmevnosť, majú tieto okamihy spoločné? Dve veci. Všetko vždy až napočudovanie dobre dopadlo a tak som stále optimistom. Ale na druhej strane si uvedomujem, že nás trapasy držia nohami pevne na zemi. Lebo aj v momente, keby sme mali pocit, že sme majsterky sveta vieme, že o chvíľu môžeme mať na nose šľahačku. A tí šikovnejší v oku chips.
Prečítajte si aj Byť matkou syna
