Po novoročnom fiasku som si povedala, že sa musím dať dokopy. Tráviť totiž prvé štyri hodiny z nového roka tým, že hráte picie hry s Osudovým mužom, jeho frajerkou, jeho sesternicou a bratrancami, nie je perspektívny začiatok. To, ako veľmi som nasratá, som mu vysvetlila hneď ako sa rodina stiahla do druhej miestnosti ako my. Otvoril kvôli mne víno - jednu z archívnych fliaš - tak veľmi sa to snažil vyžehliť. Zvozila ho aj frajerka, on hral zbitého psíka ešte nasledujúcu polhodinu, a potom sme sa tvárili, že je všetko v poriadku.
Domov som prišla nasratá, ďalšie šaty som agresívne hodila do koša na bielizeň a veľmi dobre som vedela, že si ich nikdy v živote neoblečiem, jedine keby som si veľmi chcela pripomenúť atmosféru dnešného večera, neunúvala som sa ani odlíčiť a ľahla som si spať. Na moje prekvapenie sa mi to podarilo.
Hneď ráno som si povedala, že tomuto celému urobím rázny koniec. Zavolala som mužovi číslo neviem koľko, a opýtala sa ho, či by v rámci januára, nechcel niekedy skočiť na víno – prekvapený odpovedal áno. Už šiesteho som prešľapovala na námestí a čakala ho. Zobrala som si knihu - nie preto, aby som si skrátila čakanie, ale aby som mala o čom rozprávať v prípade, žeby to nevychádzalo dobre. Meškal desať minút a keď dorazil, bolo z neho výrazne cítiť rum. Chcela som ísť do svojej obľúbenej kaviarne, ale on povedal, že nie.
„Ty si vybrala kedy, ja vyberám kde.“ Prešli sme mestom, minuli všetky perspektívne podniky a skončili v staničnom bistre. Vošiel do zadnej miestnosti, nikoho tam nebolo. Čašník kvôli nám utrel stôl a zapol svetlo. Objednal hrdinsky víno, ponúkol ma cigaretou a začal rozprávať o Turgenevovi. Po polhodine som sa uvedomila, že tápam v tom, čo rozpráva aj on, aj ja. Nerozumeli sme si. Obaja sme hovorili z cesty. Kam sa podel ten šarm, ktorý som v ňom videla ešte pred polrokom? On rozprával o veľkých ruských románopiscoch a ja o socialistickom realizme. Obaja sme sa správali ako úplné hovädá.
On odišiel. Ja tiež. Keď som prišla domov zavolala som Osudovému, čo robí. Povedal mi, aby som prišla na čaj. Namiesto čaju sme si otvorili fľašu slivovice a vypili ju celú. Tentokrát som mala na sebe veľmi odvážne šaty, neviem koľký si to nevšimol, Osudový áno. Pochválil mi ich, aj to, že som schudla. Krútila sa mi hlava, celý svet a celá izba. Ľahla som si na posteľ a on vedľa mňa. Pozerali sme sa na seba, po tom som po chvíli zaspala.
Keď som sa zobudila, objímal ma a tiež spal. Bolela ma hlava, zase. Otočila som sa, aby som mu videla do tváre. Ležala som takto ešte veľmi dlho a pozorovala ho ako spí. Mohol by to fakt byť on? Osudový muž? Či som si ho na ten piedestál posadila ja? Mal všetky aspekty, robil také veci ako robia osudoví muži. Cítila som pri ňom to, čo cítili všetky moje hrdinky. Možno, ktovie.
Prečítajte si aj Osudový, jeho priateľka a ja
