Keď som v marci písala blog o búrkach na otvorenej terase, ani som netušila, aké búrlivé živly mi na moju terasu vtrhnú ešte tento rok.
 
Myslela som si, že som už aspoň teoreticky na kadečo pripravená, no predsa ma  prekvapil ich počet, načasovanosť a intenzita. V mojej nepomenovanej zmluve na život o nich, samozrejme, nebolo ani zmienky, ale áno, priznávam, právna teória pozná aj takzvanú "vis maior" alebo "vyššiu moc"... Každopádne, zo zmluvy mi vyplýva povinnosť stále, aj za akýchkoľvek nepredvídaných okolností, ďalej svedomite plniť účel zmluvy. A tak keď mi búrky bez opýtania odfúkli preč niečo dlho pestované a rozbili znova na kúsky niečo starostlivo poskladané, len som, síce trochu v kŕči a s prižmúrenými očami (stále tie hromy a blesky nemám rada), čakala, či mi tie črepy naozaj, ako sa hovorí, prinesú šťastie.
 
Chvíľu ostalo ticho, asi priestor na zhodnotenie napáchaných škôd a vysporiadanie sa s nimi, lebo, veď vieme, sú to nielen povolené, ale dokonca žiaduce životné straty. Niektorého balastu sa proste sami vlastnými silami zbaviť nevieme, preto sa život rozhodne objednať nám takúto externú upratovačku. Nezávislú, bez citových väzieb. Generálnym "úklidom"  nám síce veľa zničí, no všetky črepy starostlivo pozametá a zrazu máme na terase toľko miesta, koľko by sa nám samým ani nesnívalo. Aby nám potom čerstvé vetry mohli prifúknuť niečo nové, čo sme zvyčajne vôbec neplánovali. Semienka nových, doteraz nepoznaných kvetov. Žeby práve v tom bolo to šťastie?
 
 
 
 
Verím, že áno. A tak stále nechávam svoju terasu otvorenú. Napriek tomu, že ešte vždy každú búrku prečkávam v kŕči. Ale teraz už stále viac s vedomím, že rýchlo prehrmí a že mi určite prinesie nejaké novoty.
 
Áno, uplynulý rok bol búrlivý. Ja som znova o pár búrkových skúseností bohatšia a o niekoľko kíl balastu ľahšia. To odľahčenie je citeľné a s odstupom času viem, že tie kilá ani trochu nepostrádam. Semienka na terase pomaly púšťajú korienky, ostáva len tešiť sa na hojnú úrodu úplne nových odrôd kvetov, o ktoré sa, sľubujem, budem poctivo učiť starať. V ďalšom roku sa možno ukáže, že tento bol síce búrlivý, ale aj veľmi plodný. Že tie búrky mali svoj zmysel.
 
Rada takto koncom roka rekapitulujem. Rozpomínam sa, pomenúvam, škatuľkujem, hľadám význam. Lebo veď radšej rekapitulovať, ako kapitulovať. Moja zmluva na život totiž takúto možnosť nepripúšťa.