Nezvykli vás ľudia podceňovať kvôli tomu, že ste boli bývalá športovkyňa? A navyše aj žena medzi veľkým množstvom mužov? Nestretávali ste s predsudkami?

„Janka Stašová v TA3 o mne hovorila, že tréner Kuťka ma volal advokátka chudoby. Do poslednej chvíle som sa bila aj za poslednú spoluhráčku na lavičke, keď som mala pocit, že sa proti nej napríklad neoprávnene vystupuje. Pre mňa do 60. minúty zápas nikdy nebol rozhodnutý, do poslednej chvíle som bojovala. A to sa vám prirodzene prenesie do civilného aj pracovného života. Prekážky som nepovažovala za neriešiteľné, stále som hľadala cesty a spôsoby, ako ich prekonať.

Aj so športovými funkcionármi som sa snažila veľa komunikovať a presvedčiť ich, že na prvom mieste je športovec, potom dlho dlho nič a až potom funkcionári. Zoberte si, že teraz sa niekde ide na MS či olympiádu, na prvom mieste sú funkcionári, až potom niekde vzadu je samotný športovec. Trošku sa síce otáča garde, napríklad Saganovo okolie to chápe, oni sú niekde v ústraní a on je vpredu. Predtým boli všade predsedovia a funkcionári.“

Pomohla vám bojová povaha, aj keď vám diagnostikovali zhubnú rakovinu prsníka?

„Išla som na obyčajnú preventívku, no tušila som, že sa niečo deje. Keby som nerobila hádzanú, študovala by som medicínu alebo veterinu. V noci som sa až veľmi nepríjemne potila, to je niečoho signál. Keď mi to lekárka nahmatala, bolo to ako veľká slivka. Ešte v ten večer som išla na domovú schôdzu, normálne som fungovala. Stále sa mi zdalo, ako by to bolo o niekom inom. Absolútne som ani na milióntinu nepripúšťala, že to pre mňa môže byť tragické. Na onkológii som povedala, že sú tu na to, aby ma liečili a ja sa prispôsobím všetkému, čo povedia. Po onkológii o mne kolovala moja hláška, že nejaká rakovina ma predsa nemôže poraziť.“

Ako ste to zvládali po psychickej stránke?

„Spravila som chybu, že som si na internete vygúglila moju diagnózu, čo nikomu neodporúčam. Zistila som, že mám najviac invazívnu a najagresívnejšiu rakovinu prsníka. Nebolo to príjemné, nemali mi vypadať vlasy, no vypadali zo dňa na deň. Mala som vtedy onkologicky chorú mamku a nechcela som, aby trpela, presviedčala som ju, že je to len nejaká cysta.

Prestávala som jesť, v jednej fáze som však nad umývadlom zistila, že sa mi trošku uvoľňuje krk a viem tam prestrčiť jogurt. Potom na kontrole moju lekárku skoro vystrelo, vraj, čo som okamžite neprišla, mohla som dostať anafylaktický šok a zomrieť. Ja som ju presviedčala, že má iných, horších, pacientov ako ja, čo ja tam budem otravovať?“

Ako to s chorobou momentálne vyzerá?

„Chytila som syndróm bieleho plášťa. Teraz chodím už len raz za pol roka na kontrolu. Pred kontrolou mám veľmi malú dušičku, čím ďalej som od choroby, tým to psychicky horšie znášam. Ak môžem ľuďom niečo odkázať, liečba sa na 90 percent odohráva v hlave. Človek sa nesmie poddať, rešpektovať lekárov a snažiť sa robiť všetko pre to, aby sa z toho dostal.“

 

Foto: Pavol Uhrin | fotosport.sk

 

Hanbila sa, že ju Gašparovič učil

Keď už hovoríme o nepríjemných veciach, sedeli ste v parlamente počas vlády Vladimíra Mečiara. Dajú sa vtedajšie časy vôbec porovnať so súčasnosťou?

„Pôvodne som ani do politiky nechcela vstúpiť. Ale môžem povedať, že som napríklad bola posledný potrebný 90. poslanec, ktorý odhlasoval ústavu. Mečiar si vtedy veľmi vydýchol, keď som povedala, že hlasujem za toto znenie Ústavy Slovenskej republiky.

Hlavne som bola pri tom, keď sme prvýkrát odvolali Mečiara. Bola som tam aj počas Noci dlhých nožov, musela som však z politiky odísť, psychicky ma to veľmi vyčerpávalo, politika je špinavosť.

Veľmi verím ľavicovým hodnotám, vyrástla som v takom prostredí. Som solidárny a sociálny typ, rada pomáham. Zistila som však, že s SDĽ sme len chvíľu boli pri moci a niektorí naši členovia, ktorých som si dovtedy veľmi vážila, sa zrazu správali inak. Hodnoty zrazu neplatili, lebo sme pri moci a už môžeme niečo iné. To ma už úplne odrovnalo. Naďalej žijem v Petržalke v dvojizbovom byte a žijem svojím pracovným životom a vôbec ma netrápi, že niektorí si potrebujú nahrabkať.“

Narážal som aj na to, že vtedy novinárom vybuchovali autá, moc sa zneužívala cez tajnú službu…

„Bolo to šialené. Niekedy ste to videli len v amerických filmoch, tam to bolo akčné. A naraz sme to mali tu. Prišiel rok 1989 a zrazu sa veci, ktoré boli niekde na periférii, dostávali do popredia. Vraždilo sa, na počkanie vybuchovali mafiáni. Veľakrát na to doplácali nevinní ľudia. Cítila som sa ako Alica v krajine zázrakov. Som však veľmi rada, že som pri tom dokázala zotrvať a že dokázali napokon prevládnuť demokratické hodnoty. A aj súčasné výsledky parlamentných volieb ukazujú, že sme demokratická spoločnosť, keď sa do vysokej politiky dostali takéto neblahé elementy. Ale to je tá demokracia. Od roku 1989 sme prešli velikánsku cestu.“

Nedávno uplynulo 20 rokov od smrti Róberta Remiáša. Ako ste si na to teraz spomenuli?

„Nepozerám sa na to cez prizmu veľkej politiky, čo bolo za tým. Ale keď ukážu jeho mamičku, ona nemôže v pokoji ani zomrieť. Jej syn je tu ako také memento.

Stalo sa aj to, že vyhodili poslanca Gauliedera z parlamentu, ktorý viedol môj vysokoškolský profesor Ičo Gašparovič. Vtedy som sa prihlásila faktickou poznámkou a povedala som, že sa hanbím, že ma učil. Potom sa mi pol roka nezdravil. Už som si myslela, že ma vynesú von ochrankári (smiech).

Keď sme sa po roku 1998 dostali k moci, po vtedajšom ministrovi vnútra Pittnerovi hádzali paradajky, z parlamentu preto vychádzal zadným vchodom. Ja som však išla k protestujúcim masám a rozprávala sa s nimi. Potom som si sadla na autobus do Petržalky a išla domov.“

Ivan Gašparovič bol vašim učiteľom na právnickej fakulte, chodil na každý váš zápas. Potom bol predsedom parlamentu a zrazu ste videli, čo robí s Mečiarom a Lexom…

„Bolo to veľmi zvláštne, lebo my sme mali hneď od prvého semestra individuálny študijný plán kvôli hádzanej. Skoro 10 mesiacov v roku sme neboli doma, ja som mala hádam najscestovanejšie skriptá na svete. Na päť dní sme prišli domov, išlo sa na skúšky a znova na ďalšie sústredenie. Veľa našich profesorov chodilo na naše zápasy, preto sme ich nevnímali len ako profesorov. A naraz, keď sme sa dostali do parlamentu a Ivan G. bol v tejto pozícii, vnímala som to veľmi ťažko, lebo som si ho vážila aj ako kamaráta. Vtedy som si uvedomila, čo urobí politika s ľuďmi. Ako dokážu otáčať kabáty. Trošku som mu začala odpúšťať, keď začal zakladať HZD, no veľmi dlho mu to trvalo.“

Aké máte teraz vzťahy?

„Keď bol prezidentom, párkrát sme sa stretli na nejakom spoločenskom podujatí. Roky bolo mojou psou povinnosťou chodiť na recepcie či plesy, teraz sa tomu vyhýbam na hony, takže sa už nemáme kde stretnúť. Ja skôr chodím na také milé veci, ako napríklad naposledy žreb skupín majstrovstiev sveta v hádzanej. Keď však vážne ochorel, nejako som to vnímala a veľmi mu priala skoré vyzdravenie.“

 

Foto: Pavol Uhrin | fotosport.sk

 

Spoznal ju aj malý chlapec

Ste krstnou mamou jednej zo skupín na júlových majstrovstvách sveta hráčok do 18 rokov. Môže bratislavský šampionát nejako posunúť slovenskú hádzanú?

„Slovenská hádzaná a celkovo aj šport ide na okraj záujmu vládnych činiteľov či samospráv. Chcem veriť, že takéto podujatie oživí povedomie o tomto športe, podobne ako si teraz kvôli Saganovi všetci kupujú bicykle. Dúfam, že to oživí tento šport hlavne v Bratislave, veď to bola voľakedy bašta slovenskej hádzanej, bolo tu štyri až päť veľmi kvalitných ženských klubov, teraz už skoro žiadny.“

Čo vás inšpirovalo, aby ste sa ako dieťa začali venovať hádzanej?

„Som rodená Košičanka, ale pochádzam z malého mestečka Trebišov. V dedinách či malých mestečkách záležalo, akému športu fandil učiteľ telesnej výchovy. My sme všetky hrali hádzanú. Potom sa u nás začal hrať tenis, keby som nehrala hádzanú, bol by to tenis.“

Do seniorskej reprezentácie ste sa dostali ako 16-ročná. Je niečo také možné aj v súčasnej hádzanej?

„Ťažko mi je to hodnotiť, keď som skončila na ministerstve školstva, prestala som chodievať na športové podujatia. Teraz som v telke sledovala hokej, no šport všeobecne veľmi nie. Preto veľmi neviem zhodnotiť úroveň našich junioriek. Pred mnohými rokmi som však s našimi juniorkami bola na majstrovstvách sveta v Pobreží Slonoviny. A mala som pocit akoby našim ušiel vlak. Veľmi ma to naštvalo, pretože pre ne sa šampionát skončil príletom na letisko. Zdôrazňovala som im, že hrajú proti svojim rovesníčkam a nie proti ich hviezdnym seniorským krajankám, upozorňovala som ich, aký majú zlý prístup. Tá generácia však už odrástla, neviem povedať, aké šance majú Slovenky teraz.“

Aká bola pozícia hádzanej u nás v 80. rokoch? Znamenala viac ako teraz?

„Myslím si, že v kolektívnych športoch sme boli najlepšie hodnotené. V tom čase bol celkom dobrý aj mužský basketbal a volejbal. My sme však hrali prím. A každý účastník olympiády či olympionik vám povie, že olympiáda bez kolektívneho športu, to sa ani neráta. Vtedy sme boli dominantné, ale vďaka vynikajúcim výsledkom, to sú spojené nádoby. Keď nie sú výsledky, upadáte do zabudnutia a upadá aj mládežnícka základňa.“

Kolega mi dokonca hovoril, že vy ste preňho v 80. rokoch boli väčšia hviezda ako napríklad Igor Liba. Ja si neviem predstaviť, že by teraz nejaká hádzanárka znamenala viac ako Miro Šatan.

„(smiech) Sama som zarazená, touto cestou veľmi pozdravujem kolegu. Ale predstavte si: mám už 55 rokov a nedávno som išla po ulici a oproti mne otec s malým dieťaťom. A naraz ten chlapček ukazuje: aha, teta Ďurišinová. Rátala som s tým, že ma pozná stredná generácia alebo niekto pozná moje meno. Ale toto som nečakala.

Neviem, čím to vtedy bolo. Mala som výsledky, ale stále som robila kolektívny šport. Jedinec môže vyniknúť, ale len a len vďaka vynikajúcemu kolektívu. Ťažko niekto bude hrať sám na seba, to nejde. Mala som šťastie na úžasný kolektív.

No ale mňa vtedy bolo všade. Skladala som olympijský sľub pred Soulom 1988 s oštepárom Jankom Železným. Veľmi nás vtedy preferovali a aj aj chladničku som sa bála otvoriť, či z nej nevyskočím. Napríklad aj keď bolo nejaké podujatie a volali športovca, všade som bola. V tom čase sme hádzanárky boli na vrchole.“

Kolega tiež spomínal, že hltal vaše stĺpčeky v Zorničke (detský časopis, pozn. redakcie). Ako si na to spomínate?

„(smiech) Viete čo, ani neviem, že nejaké boli. Zvyčajne to písali novinári a nás len tak okrajovo oslovili. Ja som skôr dávala rozhovory do športových časopisov alebo Slovenky, ale Zorničku si nepamätám, no je to milé.“

 

Nevedela som, či nezblbne a nezačne strieľať

Pôsobili ste v slovinskej Ľubľane v roku 1991, keď sa začala vojna na Balkáne. Jej hrôzy videla na vlastné oči.

„Mala som vynikajúce ponuky od Japoncov či Nemcov, no to bola pre mňa ďaleko. Pôsobiť v Ľubľane ma však dostalo, bolo to nová výzva, skúsiť hrať niekde inde. Mám na to obdobie krásne spomienky, aj keď po roku odvolali trénera Jirku Zerzáňa, ktorý ma tam stiahol. Už som chcela skončiť, no spoluhráčky a nový tréner ma prosili, aby som zostala. Potom raz v noci prišli tanky.

Pamätám si ich aj z roku 1968, vtedy som však mala osem rôčkov, u nás v Trebišove boli na stanici a ruskí vojaci k nám boli veľmi milí. Ako deti sme nevnímali nejakú inváziu, tešili sme sa na nich. Toto som však už vnímala inak.

Na ranný tréning som potom ešte prišla autom. Okrem mňa už len ďalších päť či šesť spoluhráčok, ostatné sa naň nedostali, keďže Ľubľana už bola obkľúčená. Išla som si potom kúpiť jedlo, no obchody už boli vybrakované. Keď som prišla domov, volal mi brat, nech si napustím plnú vaňu vody, keby náhodou prišlo k chemickým útokom. Stále som však mala pocit, že sa to deje mimo mňa. V ten večer však už zrazu bola streľba aj pri mojom činžiaku.

Keď sme o dva dni čakali na správy, v televízii sa ozval dlhý signál, ktorý znamenal letecký útok, mali sme ísť do krytov. Ale pre cudzincov v nich ani nemali masky. Utekala som dolu schodmi a zrazu som si spomenula, že radili, aby sme si zobrali mokrý uterák, tak som sa poň vrátila.

Potom sme s českou spoluhráčkou asi hodinku čakali vonku, videla som vytrasených ľudí s malými deťmi, pamätám si malé dvojičky. Naraz sa nás sused pýta, prečo nejdeme domov. Pýtam sa ho: ale ako? Brat mi hovoril, že všetky hraničné priechody sú obkľúčené. Medzitým sa ozýva druhý dlhý signál, ktorý zrušil nálet, vydýchli sme si. Potom sused hovorí, že vie o tom, že odchádzajú autovlaky. Vybehli sme hore, ani neviem, čo všetko som zbalila. Smerom na stanicu boli všade ozbrojení vojaci, netušila som, či nejaký z nich nezblbne a nezačne strieľať.

Dostali sme sa na stanicu a neviem, či som náhodou nebola predposledná, ktorá dostala lístok na autovlak. Vlak sa potom pohol smerom na Taliansko. Stáli sme pri okne, ľudia nám mávali a mne bolo veľmi smutno, že odchádzame do civilizovaného sveta, ale oni tam zostávajú.

Dlho som potom nemala informácie o spoluhráčkach, jedna bola z Osijeku, ktorý bol skoro celý zbombarodovaný. Domov som ani nevolala, aby sa mamka a súrodenci netrápili, keby sa mi nepodarilo dostať domov.

V Taliansku sme nasadli do auta, pustili sme si Karla Gotta a celú cestu sme vrieskali. A keď som zazvonila u sestry v Petržalke, otvorila, týždeň od strachu nejedla. Pozrela na mňa a povedala: ja ťa tak strašne zbijem, ak ešte niekam pôjdeš!

Konflikt sa tam však skončil pomerne skoro, aj som sa tam vrátila, všetci ma tam mali radi. Chceli založiť hádzanársku školu pod mojím menom, mala som mať tri strediská. Platovo to malo byť úžasné, no ja som už vtedy vedela, že stačilo a vrátila som sa domov.

Po niekoľkých rokoch som sa stretla so spoluhráčkami a veľmi ma šokovalo, že aj tie, ktoré boli dovtedy veľké kamarátky, sa zrazu spolu nebavili – čo dokáže jeden konflikt. Srbi, Chorváti, Slovinci, nikoho dovtedy nezaujímalo, kto je kto.

Presne takého niečoho som sa bála, keď Slovensko vyhlásilo zvrchovanosť v deň mojich narodenín. Z parlamentu som odišla zadným vchodom, Ičo (Gašparovič, pozn. redakcie) v átriu podával na oslavu šampanské. Ja som z domu volala mamke a veľmi som plakala. Nikto mi nevedel dostatočne vysvetliť, čo sme to vlastne odhlasovali. Veľmi som sa bála, pretože som mala za sebou Juhosláviu a aj Slovinci krátko pred konfliktom vyhlásili zvrchovanosť. Som veľmi vďačná, že sa to u nás celé skončilo pokojnou a mierumilovnou cestou.“