|
Táto otázka. Preto tie tri bodky, pretože tam možno doplniť ďalšie výrazy, každý podľa vlastného gusta. Mne sa tam napríklad ponúka možnosť „Naozaj? Vážne? Predsa? Či nie...?“ A tak ďalej.
Táto otázka sa mi ponúkla pri nedávnom navštívení akcie s názvom Majú ženy z národnostných menšín ťažší život?
Priznám sa, že spočiatku som akosi ani nevedela, načo tam pôjdem. Ale bola som zvedavá a pravdupovediac asi ma tam dotiahlo podvedomie, v ktorom sa mi taký malý hlások snažil čosi povedať a naznačiť. Niečo ako: Choď, neoľutuješ, ešte aj uvidíš...A ja som fakt uvidela.
Spočiatku som mala dosť zvláštne pocity, pretože pri predstavovaní a spoznávaní všetkých žien zúčastnených na akcii som mala malú dušičku. Pýtala som sa sama seba: Čo tu robím? Veď ja z nijakej menšiny nepochádzam. „Echt“ slovenské meno, priezvisko, národnosť v rodnom liste slovenská...No aj tieto myšlienky časom prešli. Niečo som predsa len objavila.
Trpezlivo som počúvala všetky ženy a oboznamovala sa s faktami a vecami, ktoré sa mňa výsostne nedotýkali...Nemala som s nimi totiž skúsenosť. Nevedela som, aké to je byť cudzinkou v nejakom svete, cítiť sa ako ktosi iný v cudzom kolektíve, medzi inými národnosťami.
Nevzdala som to a pokračovala v sústredení sa. Musí byť niečo, vďaka čomu ma sem ten vnútorný hlas doviedol. A tak sa stalo, že moja pozornosť nabrala na obrátkach, keď jedna z diskutujúcich dám začala rozprávať o poľských ženách. Ich charaktere, správaní, prístupe. Tu som zbystrila pozornosť. Ako tak povedala zopár vlastností a charakteristík, uvedomila som si jedno. Dofrasa, veď ja som mala poľskú výchovu!
Neberte to nejako komicky, faktom je, že veľmi málo, ale vážne že veľmi málo ľudí vie, že niečo z tej poľskej menšiny mám v sebe aj ja. Nie, že by som to skrývala, alebo nejako sa za to hanbila, tajila. Len nikdy som tomu neprikladala význam. Veď praprastará mama, ktorá mala z Poľska pochádzať, bola mne neznámou ženou. Nikdy som ju nepoznala, nevidela. Reálne, 4 a viac generácii sme žiadneho Poliaka v rodine nemali (aspoň si myslím, poľština sa napriek tomu u nás hore na severe v rodine dokáže používať dodnes a plynulo, možno vplyv bratrancov a sesterníc, o ktorých ja už neviem). Aký vplyv by to malo mať na mňa? Uvedomila som si, že veľký. Zaspomínala som si na časy trávenia voľna na Kysuciach u prababičky (inak vraj ju nazývali aj šéf, ja som sa ustálila na Vedúcej, ktovie prečo, mňa tak volajú tiež), ktorej pôvod sa delil na slovenský a poľský. Bála som sa jej ako čert kríža. Aby ste ma chápali, tú ženu som v živote videla možno 3 – 4 krát. No čím som staršia, tým viac si uvedomujem spojitosť s ňou...
Ešte aj po dosiahnutí veku 80 dokázala vzbudiť v človeku taký rešpekt, až sa človek začal báť. Nerobila to zlomyseľne, z nej to prirodzene vychádzalo. Napriek tomu ste na nej dokázali cítiť aj obrovskú pokoru. A pokračovala som v hlave ďalej...Prababička prežila vojnu, počas ktorej napriek vzdania sa všetkého pomáhala chudobným, prežila tri režimy, zbavenia majetku (vďaka šľachtickému pôvodu), vydania sa vo veku 16 rokov za muža, ktorého videla dovtedy 3 krát(inak toto manželstvo vydržalo až do dedkovej smrti a divili by ste sa, bolo viac, než šťastné) , smrť všetkých detí, a nehovorím o tej veľkej dôvere Panne Márii a viere, ktorú prechovávala až do posledného okamihu svojho života a ktorá sa akoby presunula aj na mňa a to som s ňou ani žiť nemusela. Žena akčná v každom okamihu svojho života, ktorá napriek ranám osudu vždy s osudom vybabrala a nevzdávala sa. Silná žena. Veľmi silná. Nemala pod palcom len domácnosť, ale aj svoju prácu. Popri výchove detí fakt zvládla veľa. S verným manželom po boku. Toto sa mi premietlo pred očami a zamyslela som sa, či ten pôvod fakt nemá na ženu vplyv. Nie je to otázka času, generácii. To proste ide s vami. Môžete mať babku, dedka pochádzajúcich z iných národov a vy ich ani poznať nemusíte. Ono to proste na vás prejde. Máte to ako s génmi.
Proste, dôležité nie je to slovíčko v kolónke národnosť. Ide o náturu, o to, čo vo vás ostalo po čo i len bližších, či vzdialenejších predkoch. I keď som nikdy jazykovú bariéru nemusela prekonávať na Slovensku, čosi predsa len cítim, že ma od mojich rovesníčok, ktoré majú „čistejší národnostný register“, odlišuje. Nedá sa to definovať presne, ale je to tam. A čím ďalej prenikám do svojho pôvodu, tým jasnejšie to vidím, cítim, chápem.
Preto z Na pôvode záleží...neurobím ani otázku, ani obyčajnú vetu oznamovaciu. Každá si doplňte, čo uznáte za vhodné podľa seba...
Prečítajte si aj Väzeň samého seba
