Poznáte tie heslá typu, žijeme len raz a preto si treba vychutnávať každý okamih alebo nerob iným to, čo nechceš aby robili tebe a podobne. Nie všetci sa ich však dokážeme držať a tak sa stane, že tí, ktorí by nám mali byť najbližší nám občas prítomnosť daného okamihu „osladia“ poriadnymi kopancami, alebo ak chcete podpásovkami. No a potom je už len na nás, ako sa s nimi dokážeme vyrovnať a čo si z nich zoberieme do budúcnosti. Mňa tieto kopance vždy naštartovali a s odstupom času musím skonštatovať, že veľké ďakujem každému jednému „nepodarenému“ chlapovi v mojom živote.
 
Ale pekne po poriadku.
 
Ako človek dozrieva, tak viac rekapituluje a analyzuje, vedie hĺbavé rozhovory sám so sebou a ak sa vám to skombinuje s tým, že vás volajú prednášať a ľudia sa vás pýtajú na vaše osobné skúsenosti v súvislosti s témou, tak prídete na zaujímavé výsledky. A tak je to aj so mnou. Chodím prednášať o podnikaní a zistila som, že nebyť mužských kopancov a môjho postoja k nim, nikdy by som sa k podnikaniu nedostala.
 
 
 
Vydávala som sa v 25tich rokoch, čo nebolo málo ale ani veľa. Svojho manžela som poznala tri roky a už rok sme spolu bývali. Už pri svadbe mi mohlo byť podozrivé, že peniaze na úhradu potrebných výdavkov môj manžel nosil každý deň týždeň pred svadbou a každý deň ich niekde zabudol, nevybral a podobne. Až nakoniec našťastie jedného dňa peniaze vytiahol, svadbu uhradil a ja som sa až po rokoch dozvedela, že ich vlastne na posledný deň vyhral. Áno, zobrala som si gamblera. To smutné poznanie začalo prichádzať relatívne skoro po svadbe, prechádzali sme rôznymi obdobiami, od obdobia nepoviem to nikomu, lebo to je vlastne hanba, cez obdobie poviem to v rodine lebo už to nevydržím až po obdobie áno liečim sa. Skončilo to štádiom dajme si pauzu, kým sa nedáš do poriadku a nesplatíš čo máš a potom sa prihlás.
 
Áno a niekde tu skončilo definitívne... po polroku sa slávnostne vrátil, všetko urovnané. Ale opäť len na chvíľu, lebo po pár týždňoch som zistila, že na terapeutické sedenia rodičov a príbuzných chodím ja viac, ako on na tie svoje a nesplatil zo svojich dlhov nič. Po rozvode som ostala sama v trojizbovom byte, na krku so stavebným úverom, leasingom na auto, psom a platom zamestnanca. Tak som začala popri práci podnikať. Paradoxne s peniazmi, teda s účtovníctvom. Snažila som sa upratať ľuďom ich vlastné peniaze, dávať im rady ako protilátku toho, čo som zažila.
 
Po rozvode som mala ešte jeden vážny vzťah. S dotyčným sme v čase kopanca boli spolu asi päť rokov, pár rokov z toho žili v spoločnej domácnosti. Toto všetko vo mne evokovalo pocit, žeby som sa mala začať „nenápadne“ zaujímať o to, čo bude s nami ďalej. I začala som nenápadne debatu o svadbe, deťoch a tak... osudnú debatu. Dodnes si pamätám vyhlásenie „ja si ťa nikdy nezoberiem, na čo by som to robil“. Ja vtedy už presťahovaná zo stredného Slovenska, pár rokov v hlavnom meste, s rozbehnutou účtovnou firmou som si povedala. Dobre, záväzky nemáš, darí sa ti pracovne, tak prečo sa neposunúť niekam ďalej a zároveň ukázať tomuto otrasnému chlapovi, že si ťa veru nezoberie, ale nie preto čo si myslí, ale preto že si ťa zobrať bude chcieť, ale to už ty nebudeš chcieť a zatiaľ spríjemníš veľký deň iným ľuďom.
 
 
 
A tak som si založila okrem účtovníctva svadobnú agentúru. Agentúra existuje už desiatu sezónu a náš vzťah sa rozpadol do dvoch rokov. Mali sme po rozchode rôzne obdobia, v súčasnosti sme ale najlepší priatelia a ja viem, že mal obdobie kedy veľmi ľutoval svoje slová. Nie, nenapĺňa ma to pocitom z dobre vykonanej pomsty, spomínam na tie pekné svadby a okamihy, v ktorých moja firma stála pri iných ľuďoch a mohla byť toho súčasťou.
 
A poučenie z krízového vývoja? Nielen chlapi, ktokoľvek vám môže dať pomyselný kopanec alebo podpásovku. Neriešte, prečo to urobil, zamyslite sa nad tým, čo vám tým osud ponúka, či je to nastavené zrkadlo a ak áno, kvôli čomu. Nakreslite si pomyselnú štartovaciu čiaru a vyrazte. Možno zabehnete len za najbližší rok, možno to bude maratón, ale určite neostaňte sedieť na lavičke v šatni oplakávajúc výsledok posledného zápasu. Každý nový štart vás niekam posunie a na kopance budete spomínať už iba s úsmevom, v prútenom kresle s výhľadom na more a pohárom dobrého vína v ruke. Za mňa vyhlasujem, že mužské kopance ma vždy posúvali a vďaka za ne.