Manila sa nachádza na juhozápade ostrova Luzon pri pobreží manilského zálivu. Mesto je rozdelené do šestnástich okresov.  Makati, kde sa zdržiavam druhý mesiac, je jedným z nich. Už cestou z letiska som si všimla prvú tmavú stránku mesta. Vidieť tu veľký kontrast medzi chudobnými časťami a tými bohatými. Na jednej strane je tu napríklad Ayala Avenue dlhá ulica, plná business centier, obrovských mrakodrapov, podnikov a o niekoľko blokov ďalej spia ľudia na kartóne v špinavých podmienkach.

 

Doprava

Z letiska je určite lepšie zobrať si taxík. Taxíky nestoja veľa, je však lepšie dohodnúť si cenu vopred. Taxikári vás radi ako neznalého turistu odľahčia o pár sto pesos naviac. Záleží od časti, kam sa chcete dostať, ak však mierite len do hotela vzdialeného 15 – 20 minút od letiska viac ako 300 pesos by vás cesta vyjsť nemala.

V Manile je častou a bežnou dopravou takzvaný jeepney. Opísala by som ho ako malý autobusík bez zatváracích dverí a bez okien , často farebný, ktorý si môžete kdekoľvek stopnúť a takisto kdekoľvek z neho vystúpiť. Osobnú skúsenosť s týmto spôsobom dopravy nemám. Pamätám si situáciu kedy jeepney v jednej časti mesta stál v zápche, vbehli dovnútra deti s plastovými pohárikmi a žobrali od cestujúcich peniaze. Vzhľadom na neustále zastavovanie a stiesnené podmienky medzi domácimi všelijakého druhu by som teda jeepney odporúčala len dobrodruhom.

Všeobecne doprava v Manile je jeden veľký chaos. Semafory sú tu ignorovanými predmetmi. Zelená-nezelená, treba byť v strehu. Autá alebo jeepney sa zastavia na prechode či na križovatke pravidelne a klaksóny vodiči používajú občas len tak,  aby nebolo príliš ticho na cestách.

 

 

Nákupy, reštaurácie, jedlo

Bude to znieť zvláštne, ale pre mňa sa najkrajším miestom v Makati  stal nákupný komplex Green belt. Je rozdelený na päť nákupných budov , ktoré obkolesujú park s jazierkami, reštauráciami a kaviarňami. V strede parku sa nachádza veľká neuzavretá kaplnka, kde sa každodenne odohrávajú omše. Celkom zaujímavé, ale hlavne praktické prejsť z ruchu nákupného centra do parku na nedeľný obrad.

Obchody s oblečením ja osobne v Green belt nenavštevujem. Sú to zväčša  menej cenovo dostupné značky . Ale zato gastronómia je tu veľmi rozmanitá. Od talianskej reštaurácie cez americké fastfoody alebo bistrá, japonské sushi bary, thajská kuchyňa, čínska ,mexická a nespočetne veľa ďalších stravovacích možností na jednom mieste. Ceny sú väčšinou porovnateľné s reštauráciami v centre Bratislavy. Pivo v prepočte okolo dvoch eur, drink okolo šiestich. Jedna vec, ktorá mi tu trošku ako celiatikovi chýba sú bezlepkové varianty múčnych jedál. S pojmom gluten free som tu zatiaľ veľmi nepochodila. Väčšinou, čašníci nevedia o čo sa ani jedná. Ale keďže Ázia je domovom ryže a ryžových či kukuričných rezancov nie je tu stravovanie pre celiatikov nejaký veľký existenčný problém. Filipínci však veľmi radi vysmážajú, preto je vždy lepšie sa dopredu spýtať ako je jedlo pripravované.

Ďalším veľkým nákupným centrom je Mall of Asia. Je umiestený pri manilskom prístave. Je tu početne viac obchodov než v Greenbelt a s rozličným zameraním. Oblečenie sa tu určite oplatí kupovať. Takisto je tu veľký obchod s filipínskymi suvenírmi a typickými domácimi sladkosťami a alkoholom. Kiná, herne, bowling, ruské koleso alebo ľadová plocha na korčuľovanie a veľký výber reštauračných zariadení sú dôvodmi prečo sa tu aspoň raz zastaviť pri návšteve Manily.

 

Nemajú perlivú minerálku

Keď som sa vybrala do potravín v Manile prvýkrát, prekvapilo ma viac vecí. Napríklad, aj keď ste vo veľkom supermarkete, nemusí sa vám podariť nájsť perlivú minerálku. Ak áno, maximálne jednu značku a jej cena je vyššia než iné nápoje. Cenovo nevýhodná je tiež zelenina a jej kvalita je veľmi nízka. Zatiaľ som nenašla napríklad chutné zrelé paradajky. Je zarážajúce, že aj napriek tomu, že sa nachádzate v Ázii a čakali by ste veľa zdravej stravy, nie je to tak.

Regály sa prehýbajú sladkosťami, slanými čipsami, medzi pečivom nájdete sladký fialový chlieb a instantné polievky majú vlastnú uličku.  Čo mi tu tiež chýba, je väčší výber čajov. Ovocný som našla len zriedka a zo zeleného alebo čierneho máte na výber z maximálne dvoch druhov. Za čaje tu zaplatíte o čosi viac než na Slovensku. Cenovo sa však oplatí napríklad ovocie. Najčastejšie kupujem mango. To je oproti mangu, ktoré dostaneme kúpiť na Slovensku odlišné. Je o čosi menšie a jeho šupka je žltá a chuť veľmi sladká. Filipínci mango často predávajú sušené a povedala by som, že je  takou národnou pochúťkou.

Obľúbeným pouličným jedlom je takzvané balut alebo balot. Ide o uvarené kuracie alebo kačacie embryo. Osobnú skúsenosť nemám, a asi ani nechcem mať, ale pre odvážlivcov so silnými žalúdkami to môže byť zaujímavý gurmánsky zážitok. Na uliciach Manily je veľa pouličných stánkov s jedlom. Okrem balut v nich nájdete  vyprážané kuracie mäso na špajdli, vyprážané kuracie črevá alebo párky v cestíčku.

 

Ľudia

Na čo som si veľmi ľahko, ale s potešením na Filipínach zvykla, je milý a ochotný prístup. Ako beloch ste pre Filipíncov  neobyčajne pekný, čo bolo spočiatku pre mňa zvláštne, lebo opačne to v ponímaní krásy až tak nefunguje. Ďalej ich pozitívne a slušné správanie sa k zákazníkovi tkvie podľa mňa v tom, že  prácu si vážia a neusmievajú sa na zákazníka, len preto, že to tak majú v pracovnom poriadku. Tak sa vám stane, že vám takmer všade otvoria dvere, nahodia oslnivý úsmev a pozdraví vás aj vykladač tovaru v potravinách či hocikto na ulici. Toto sa mi na Slovensku stane málokde, ak vôbec.

Celkom častou záležitosťou sú tu vekovo, ale aj vzhľadovo nevyrovnané partnerské dvojice. Dvadsaťročná Filipínka a americký, nemecký alebo iný šedivý zaoblený pán zo Západu.  Ďalším úkazom sú takzvaný shemale alebo ladyboy, čiže muži pretransformovaní na ženy „se vším všudy“.  To sú  veci, ktoré Európanovi môžu prísť zvláštne, no na Filipínach nie je nič čudné.