Príchod: 26. decembra 9: 00 ráno. Nachádzam sa na termináli 1, ktorý mi interiérom pripomína skôr akýsi stan na letnom festivale než letiskový priestor. Všade naokolo sa na mňa usmievajú milí domáci s krásnymi bielymi zubami. A tak mi začína  návšteva  v hlavnom meste Filipín, Manile.

Do Manily som pricestovala z celkom jednoduchého dôvodu. Láska.  Priateľ dostal príležitosť pracovať tu a tak v októbri odletel zo Slovenska. Keďže vzťah na diaľku nechcel nikto z nás, prerušila som štúdium a prišla po troch mesiacoch za ním.

Stihla som prísť po Vianociach, takže Nový rok som trávila už v Manile. Ten večer sme boli v španielskej reštaurácii Las Flores s priateľovým spoluhráčom z hokeja a jeho známymi. (Áno, na Filipínach sa hrá hokej.) Bola to milá zmes národov. Ukrajinky, Moldavka, Američania, Iránec a my Slováci. Keby nás neobsluhoval filipínsky personál, mám pocit, že sme naozaj  v prímorskej reštaurácii niekde v Španielsku. Kolektív sa celkom smiešne rozdelil na časť ženy a muži. Moldavka ženskému osadenstvu odporučila podľa nej najlepší drink, aký kedy mala. Dodala, že tunajší barman prešiel workshopom so známym talianskym barmanom a teda drink bude skvelý. Veru bol, a aj ten ďalší.

Ďalšia časť silvestrovského večera sa presunula na sedemdesiate prvé poschodie do podniku s príznačným názvom 71 Gramercy. Do podniku je potrebné rezervovať miesto dopredu, ale tento večer bol tak trochu výnimkou, aspoň pre nás dvoch. Návštevníci, tí mužskí poväčšine z Európy alebo USA, ženy aziatky. Hudba klasická popová, ceny drinkov netuším, asi nič lacné, ale poznáme to, keď nalievajú netreba sa nechať dvakrát prosiť. Prvýkrát som teda mala výnimočný Nový rok. V cudzom prostredí, vysoko nad zemou s osobou môjmu srdcu blízkou a na streche, z ktorej sa na ohňostroj pozeráte smerom dole a nie hore na nebo.

Boracay

Bezstarostný začiatok života na  Filípínach  pokračoval v januári dovolenkou na ostrove Boracay. Vybrali sme sa na západnú časť ostrova na White beach a bola naozaj krásna biela. Ale o tom potom.

Najskôr zopár faktov o ostrove. Boracay je malý ostrov vzdialený asi 315 kilometrov od Manily. Jeho rozloha je iba 10,32 kilometrov štvorcových, takže kto chce, stihne si ho obísť v jeden deň. Jeho pláže sú zaraďované v cestovateľských magazínoch medzi najlepšie na svete. Najvhodnejším obdobím kedy navštíviť ostrov je od januára do apríla, s prichádzajúcim letom hrozí daždivé obdobie, ktoré je najsilnejšie počas augusta.

Boracay má  kvôli svojej malej rozlohe letisko umiestnené na druhom dva kilometre vzdialenom ostrove Panay, konkrétne v časti Caticlan. Na toto letisko sme prileteli skoro ráno. V lietadle sme si stihli zakúpiť lístky na transport na Boracay. Po prílete sme vyplnili pár údajov v hale. Oproti východu z haly sú na ľavej strane za rohom zašití dvaja pracovníci pre transport, ktorým bolo treba ukázať lístky, povedať názov hotela. Následne sme obdržali nálepky s názvom hotela na tričko.

Do prístavu nás odviezol mikrobus v priebehu 5 minút. Všetko prebiehalo celkom rýchlo a na moje prekvapenie bez akéhokoľvek chaosu. Nalodili sme sa aj s ostatnými pasažiermi a čakali na odchod. Celkom ma udivilo, že  voda v prístave kde ktovili motorové lode bola čistá a priezračná. Na Boracayi sme boli podľa hotelov a apartmánov rozdelení do vozidiel. Náš vodič mal zrejme na ponáhlo, pretože vďaka jeho zbesilej jazde sme pred apartmán dorazili do pätnástich minút.

Náš apartmánový komplex  bol malý, šialene ružový, ale akosi mu to neubralo na príjemnej atmosfére. Majiteľka nás ako inak než s bielym úsmevom privítala a dala nám kľúč. Ubytovanie síce malo nejaké tie hviezdičky, ale realita bola ako to často býva trošku iná. Nuž, ale žiadna katastrofa, sme na najkrajšom ostrove sveta, nie? Na izbe sa len prespáva.

Počas celého týždňa hrialo slnko od rána do piatej na plné obrátky. Slnečné lúče  netreba podceňovať, pre prípad je dobré mať so sebou človeka, ktorý je zásadne pod záchranárskou búdkou v tieni a pripomína vám, aby ste sa natreli faktorom 36.

Pláž spĺňala očakávania. Biely piesok, čisté priezračné more. Turistov nebolo málo, ale pláž sa mi nezdala počas dňa preplnená. Po pobreží sem tam kotvili loďky a domáci pri nich ponúkali plavby pri západe slnka, potápanie, výlety okolo ostrova, parasailing a podobné vodné atrakcie. Na konci White Beach je v mori na skalách malá kaplnka so sochou Panny Márie, ku ktorej sa dá dostať schodíkmi. To na mňa veľmi zapôsobilo, menej už podobná kaplnka na rohu baru na promenáde.

 

 

Promenáda pri pláži bola večer plná ľudí. Každý bar mal promotérov ponúkajúcich happy hour a reštaurácie ich menu. Po pár dňoch mi to už prišlo celkom otravné, hlavne dámy, ktoré ponúkali masáže na každom rohu, ale zákazníkov oslovovať treba, to je samozrejmé.

Reštaurácie tak ako v Manile, aj tu ponúkali nie len prímorskú kuchyňu, ale širokú škálu zahraničných kuchýň. Tak sme sa ocitli aj v kórejskej reštaurácii. Stoličky a stôl na pláži v piesku, štipľavá polievka s nepomenovateľnými kúskami zeleniny, tenké pláty mäsa si opekáte sami na platničke a k tomu vám donesú čistú ryžu, rôznu zeleninu či iné prílohy v mištičkách. Tam sme sa veru zastavili dvakrát.

V baroch sú vďaka happy hour drinky za dobré ceny. Takmer v každom podniku hrá živá hudba , speváčka či spevák sprevádzaný gitarou. Taká romantika.

Pred odchodom na Boracay mi bolo povedané, že je známy aj ako párty ostrov. Ja som však diskotékove kluby zaregistrovala len dva. Jeden luxusnejší na dvoch poschodiach, druhý malý a od druhého dňa nášho pobytu mimo prevádzky.

Je to však miesto na ktoré určite nezabudnem, snáď ani vo vyššom veku, a na ktoré sa oplatí pozrieť ak je možnosť.

Nabudúce o Manile.