Odkedy si pamätám, tak som si neverila. Už keď som bola dieťa, nemala som rada súťaže akéhokoľvek druhu. Bola som presvedčená, že ich aj tak nikdy nevyhrám, tak načo sa snažiť. Do športových družstiev ma vyberali ako poslednú a ja som sa na každom  telocviku hanbila za svoju neschopnosť.
Sebavedomie na bode mrazu ma sprevádzalo ďalej. Pekne som kreslila, aj som premýšľala nad umeleckou školou, ale neverila som, že by ma vzali, tak som ani neskúsila ísť na prijímačky. Aj som pekne spievala, aj som sa dobre učila, ale vždy som sa nechala presvedčiť, že to nie je až také dobré, aby som sa posunula ďalej. V puberte som sa stiahla do seba úplne a bola som presvedčená o tom, že som úplne nanič, ani chlapca som si nevedela nájsť. 
 
Našťastie v 16 rokoch mi svitlo na lepšie časy, našla som si skupinu ľudí podobného zmýšľania pri dobrovoľníckych aktivitách. Tam som mala pocit, že niekam patrím a tým, že som robila zadarmo, nebol tam ani tlak na výkon a výsledky. Trvalo mi ešte dobrých 20 rokov, kým som sa naučila oceniť hodnotu svojej práce. Keď som sa zamilovala, dávala som zo seba všetko a nič som za to nežiadala. Túžila som po deťoch, rodine, hmotnom zabezpečení a to sa mi splnilo. Len vo vzťahu som sa poddávala a podrobovala vôli manžela. Bola som presvedčená, že tak to má byť, že ja zabezpečujem rodinu a on financie. Akurát som sa takýmto prístupom dopracovala k roli posledného článku reťazca, ktorý nemal vlastnú vôľu a len plnil priania iných. 
 
 
 
 
Keď som mala 30 rokov a 3 malé deti, zasiahli môj život dve veľké rany. Diagnostika nevyliečiteľného ochorenia a smrť dieťaťa. Samozrejme, že som sa pýtala, prečo práve ja. Vtedy som ešte nepoznala odpoveď. Musela som sa k nej dopracovať postupne. Potrebovala som prejsť z role obete vlastného osudu do role aktívnej a začať o svojom živote rozhodovať. Zistila som, že ma tieto skúšky nezomleli ako by som očakávala. Našla som v sebe vnútornú silu, ktorú som ani sama nečakala. Postupne som sa učila  pracovať so svojimi emóciami a myšlienkami. Oči mi otvorila až technika bdelej prítomnosti. Vďaka nej som si uvedomila, že to, čo mi beží v hlave, nie je realita. Začala som sa dívať na svoj život inak.
 
Odvážila som sa povedať manželovi všetko, čo ma ťažilo. Asi to nebolo tým správnym spôsobom a on na to nebol pripravený, ale vyriešilo to dlhotrvajúce nezhody v našom vzťahu, ktorý už bol len prázdnou škrupinkou bez obsahu. Výsledkom bolo to, že sme sa rozdelili a ďalej kráčame každý vlastnou cestou. Mám pre nový začiatok ideálne podmienky, už stačí sa len vyrovnať s novou situáciou vo svojej hlave. To je tá najväčšia výzva. Ešte nemám dobojované, ale myslím, že som na dobrej ceste.