|
Uvarím si kávu, sadnem na verandu a pozorujem práve narodený deň. Aj keď je obloha ešte zatiahnutá, vzduch už dáva tušiť, že bude opäť horúco. Včely aj motýle krúžia okolo levandule. Nezdá sa, že by zrána potrebovali čas na rozobratie tak, ako my, ľudia. Celkom im tú pracovnú morálku závidím. Ja už teraz viem, že naplánované umývanie okien zase odložím. No a čo? Do Vianoc času dosť.
Bilancujem leto. Spomínam na všetky krásne miesta, ktoré sme navštívili, úsmevné momenty, zábavu a spoločné chvíle. Niečo mi nesedí. Žiadne hnačky? Žiadne grcačky? Žiadne lieky, ani návšteva pohotovosti? Hm, vidno, že decká už podrástli, toto je celkom iný level...
Za chvíľu si ku mne prisadne mladšia dcéra. Usmejeme sa na seba, lež jej úsmev je akýsi čudný. Vyžaruje z neho informácia: „Niečo sa stalo, asi ma zabiješ“. Pohľad mi zastane na jej ruke, ktorú má obalenú v papierovej vreckovke. Presakuje cez ňu krv.
„Porezala si sa?“ spýtam sa a v duchu si želám, keď už sa to stalo, tak nech aspoň pri príprave raňajok, ktoré tým pádom nemusím robiť ja. Dcéra však pokrúti hlavou. Začínam tušiť, že s novým letným dňom sa zrodil aj nový letný „prúser“. „Fúzik ma pohrýzol,“ tíško potvrdí moju predtuchu.
V okamihu sa mi zatmie pred očami. Fúzik je kocúr, mimoriadne prítulný, milý, maznavý, ale pažravý. Keď mu dávala jesť, zmýlil si jej ruku s kúskom šťavnatého mäsa a slastne sa do nej zahryzol. Z prsta stále tečie krv. Nič strašné by na tom nebolo, až na „maličkosť“ – Fúzik je ešte mladý a nebol očkovaný proti besnote. A rád sa túla po blízkom lese.
V okamihu si spomeniem na svoj starší rozhovor s infektologičkou, ktorá mi vravela, že naposledy na Slovensku zomrel na besnotu muž, ktorého pohrýzla vlastná mačka. A farbisto mi opísala, aká strašná je takáto smrť. Navyše, po nakazení človeka besnou, je vždy istá. No zbohom! Sú chvíle, keď si želám robiť čokoľvek iné, len nepísať o zdraví a chorobách. Sladká to nevedomosť!
Ošetrím dcére ranu a začíname zháňať Fúzika. Musí ísť k veterinárovi. Inak by dcéra musela absolvovať nepríjemné očkovanie proti besnote. To okrem iného znamená hospitalizáciu, lebo prvé dve dávky sa podávajú v nemocnici pre riziko vážnych nežiaducich účinkov.
Kocúra nikde niet. Vyparil sa. Keď už ma chytajú mdloby, mladý pán sa ozve z psieho brlohu. Bol tak vyžierať psie granule… Nechápavo pozerá, prečo ho pchám do prepravky a veziem autom do mesta. Na takéto výlety nie je zvyknutý. A to ešte nevie, čo ho čaká. Vyšetrenie u veterinára zahŕňa aj meranie teploty v konečníku. „To máš za to!“ poviem si v duchu a hádžem striedavo vražedné pohľady naňho aj na dcéru, ktorá chudáčika malého nahlas ľutuje.
Našťastie, všetky tri vyšetrenia dopadli dobre. A Fúzik už absolvoval aj očkovanie proti besnote. Dcéra poučenie, ako sa kŕmia zvieratá. A moja bilancia prázdnin je už, dúfam, týmto kompletná.
Neviem, čím to je, že tie skvelé letné dni vždy musia byť vyvážené aj nejakou udalosťou, pri ktorej má človek čo robiť, aby sa nedototo od strachu. Raz je to rozbitá brada, inokedy pád zo stromu, podozrenie na otravu či dehydratácia pri salmonelóze. Áno, keď to prežijete, sú z toho často skvelé rodinné historky, ale mne by teda vôbec nechýbali, keby sa nestali. Kamarátka mi však vysvetľuje, že sa im vyhnúť nedá. Vraj sa to deje preto, že vesmír má rád rovnováhu. To som teda zvedavá! Po toľkých návštevách veterinárov mám dosť vyprahnutú peňaženku – vyhrám v nedeľu loto?
Prečítajte si aj Kto je váš miláčik?
