„Mamí, nevidela si moje biele tričko?“

„Mamí, nevieš, kde mám sandále z minulého roka?“

„Mamí, potrebujem do školy dve eurá na fotky a dva lístky na autobus.“

„Mamí, mačky už jedli? Nejako moc mravčia...“

„Mamí, čo bude na večeru?“

 

Keď boli decká malé, mali sme pokazenú kľučku na balkóne a raz sa mi stalo, že som sa vymkla vonku. V prvom rade ma pochytila panika, snažila som sa dvere nejako otvoriť, no keď to nešlo, povedala som si, že jednoducho počkám, kým si manžel všimne, že nelietam po byte. To ticho! A ten nekonečný pokoj. Tá pohoda, keď si len tak sedíte na balkóne a zrazu vás uprostred dňa, keď máte bežne vyrátanú každú minútu, už nenaháňa čas. Keď už nesledujete zoznam úloh, ktoré treba ešte urobiť. Keď len tak pozorujete oblohu, vtáky, stromy, psičkárov vonku a dokonca si všimnete, že susedia naproti majú nové závesy...

Priznám sa, občas mám chuť od všetkého ujsť. Lezie mi na nervy to množstvo malých aj veľkých vecí, ktoré treba urobiť každý deň. A je jedno, že vám s tým manžel aj deti pomáhajú, skrátka niekedy je toho viac ako dosť. Nakúpiť na večeru, urobiť večeru, umyť riad. Oprať, vyvešať, zvešať. Utekať do knižnice, lebo zase prišla upomienka. A ešte na poštu, lebo „žltý lístok“ svieti na polici už týždeň. Ráno sa ponáhľať do práce, poobede z práce. Stihnúť si v týždni uchmatnúť chvíľu pre seba – na kino, cvičenie, kávu s kamoškou, aj keď viete, že možno tú chvíľu budete do konca týždňa zase naháňať, lebo to či ono sa ešte nestihlo.

Nič zaujímavé, nudná každodenná rutina. Neraz ubíjajúca a otravná. Doma, v práci. A predsa sa už dnes na ňu pozerám inak.

„To, čo je pre vás štandardné – že každý deň máte svoju rutinu, je pre onkologické pacientky cieľ. Už len keď na nás kričí šéf, znamená to, že sme na tom dobre, lebo zase môžeme chodiť do práce,“ vysvetlila novinárka a publicistka Eva Bacigalová, ako sa ženy s rakovinou prsníka, združené v občianskom združení Amazonky, pozerajú na každodennú rutinu. Poviem vám, už mi tá moja rutina nepripadá až taká otravná či nudná, tuším si ju celkom zamilujem. Aj keď rozmýšľam, že si do nej včlením aj pokazenú kľučku na balkóne.

.

Prečítajte si aj Tak kto je tu zver?