|
S mamou sa na tej hláške zasmejeme vždy, keď spomína, ako za komunistov oslavovali Medzinárodný deň žien. Vyznanie, ktoré dostala od dlhoročného kolegu, pravého východniara, nemohli nahradiť žiadne karafiáty, chlebíčky, slávnostné prejavy k ženám a zrejme ani vystúpenia Karla Gotta.
„Ty magoňa jedna, znaš, že aj od rici si odtarhnem a ti dám.“
Tak nejako si predstavujem celé oslavy MDŽ za socializmu. Obsah milý, len tá forma.
Lebo na obsah spomínajú moji rodičia radi. Obaja v práci organizovali oslavy žien, pripravovali kultúrny program, či dokonca výstavu o MDŽ na jednom gymnáziu. Tešili sa na oslavy, ktoré boli podľa môjho otca asi najvýznamnejšie, ale určite najdlhšie v roku. „Veď trvali viac ako desať dní, až do Jozefa,“ upresňuje môj otec, ktorý to musí vedieť, lebo je sám Jozef.
Tak ako ten mamin kolega, mali predsa muži svoje ženy radi. Len to pokazili tým, ako to oslavovali. Sviatok, ktorý vznikol po proteste krajčírok v New Yorku spontánne, bol za socializmu príliš povinný. Príliš organizovaný, príliš oficiálny, príliš umelý a príliš dlhý.
A hlavne viac ako o ženách, bol o režime, ktorý sa tak vzorne o pracujúce ženy stará a o mužoch, ktorí to vzorne zapili.
Ale, že si ženy oslavovať zaslúžia, o tom nie pochýb. Napríklad, moja mama. Čistá vizionárka. Zrejme už 16 rokov pred pádom komunizmu cítila, že to s tým režimom nebude trvať na večné časy ako odkazovali z Moskvy. Tvrdohlavo odmietala porodiť 7. marca a počkala si až do nasledujúceho dňa.
A tak ja Medzinárodný deň žien oslavujem poctivo každý rok bez ohľadu na to či karafiáty rozdávajú komunisti, demokrati, pravica alebo Fico. Oslavujem spontánne a od srdca. Akurát dám mojím hosťom vybrať, či si so mnou pripijú ako so ženou alebo ako s oslávenkyňou. Aby sedel obsah, ale aj forma.
