Po týždni vo francúzskej oblasti Ardèche, v kraji nugátu a gaštanov, sme sa ešte pár dní túlali po Francúzsku. Taký mnou naplánovaný „road trip“, kritériom ktorého nebolo optimálne využívanie vzdialeností, ale čo najmenšia zaľudnenosť a vyhnutie sa masovému turizmu.

Dovolenkové detaily, ktoré sa menia na trvalé spomienky, sú napríklad domáci malinový lekvár na raňajky v hostinci v Méaudre, kde nás budia zvonce pasúcich sa kráv, zaparkovanie auta v gaštanovej aleji pred starým kamenným domom vo Vallon Pont d’Arc, marhule z ranného trhu v porcelánovej mise na stole z dubového dreva, bageta na privítanie a gaštanový koláč na rozlúčku od majiteľky domu.

 

 

Suroviny len od domácich

Pri meste Vogüe zaparkujeme pri obchode, ktorý nás výkladom naláka na nugát. Majiteľ nám vysvetľuje, že všetky potrebné ingrediencie na výrobu nugátu kupuje od miestnych výrobcov. Medom, mandľami, černicami, či sušenými listami železníka ho zásobia okolití farmári. Jeho predaj je len lokálny, neexportuje nič a preto sa cez leto musí všemožne snažiť predať čo najviac turistom. Ak by nemal dobrú letnú sezónu, skrachuje. Zimné obdobie mu zachraňuje len pár krstov a svadieb, kedy ľudia kupujú dražé a pár balíkov pekne zabalených nugátových bonbónov.

Pokoštujeme, nakúpime nugát pre celú rozvetvenú rodinu a s radosťou prijmeme ponuku zahlásenia detí na poobedný ateliér výroby lízatiek. Počas hodiny, kedy deti pozorujú ako karamel vrie, vylievajú jahodovú a karamelovú lepkavú hmotu do foriem zvieratiek, srdiečok a kvetiniek, my sledujeme svalnaté ruky majiteľa miešajúceho 150 kíl variaceho sa bieleho nugátu, sledujeme ako vyberá a rozťahuje lepkavú masu, dáva ju chladiť, ako mašina nugát krája na dlhé pásy, pásy na kocky, ako ich individuálne balia, ako sa dostávajú do predajne v pekných baleniach.

V pohorí Vercors sa kľukatou horskou cestou autom štveráme k jaskyni Chorange. Po ceste si medzi skalami a kríkmi všimneme drevené dosky s názvom CabaneCafé. Svorne si v aute sľúbime, že po návšteve jaskyne sem prídeme na malinovku a kávu.

 

 

Levandula do kávy

Dobrodruh Gilles vsadil do skalnatého terénu prírodnú reštauráciu fungujúcu na piknikovom systéme. Všetky jeho produkty sú z okolitých fariem, dáva nám koštovať nátierku z medu, orechov a bio cukru, lekvár zo zemiakov a medu, na drevenej doske nám servíruje údeného pstruha z farmy Jeana-Francoisa, kozí syr z inej blízkej farmy, hydinovú paštétu, jablkový džús a citronádu, o akých sa nám v Paríži ani nesníva.

Coca colu nemá a pivá jeho ponuky sú z oblasti Vercors. Medzi skalami sa kľukatí chodník s maľovanými drevenými včelými úľmi, bunkrami, drevenými stolmi, sedadlami zo stohov slamy a hojdacími sieťami.

Gilles rozpráva o včelách, deťom vysvetľuje, prečo sú v ohrození. Do kávy mi ponorí steblo vysušenej levandule. Vôňa sa prepletie s chuťou.

V kúrii z 19. storočia v Barbirey sur Ouche, kde trávime poslednú dovolenkovú noc, na starom vyrezávanom sekretári je položená kniha „Mon cher amant“ (Môj drahý milenec) od Francoise Giroud. Otvorím, začítam sa, po raňajkách majiteľka zachytí, že záložka knihy je ešte ďaleko od konca. Povie mi, že ona ju už prečítala a že nech si ju zoberiem, škoda by bola ju nedočítať.

 

 

Kniha k dovolenke

Hostiteľka sa volá Mercedes a na tričku má nakreslenú sovu s nápisom „Nie to ako vyzeráme, ale to, čo vidíme, je dôležité.“ Pri raňajkách s doma pečeným chlebom a bábovkou nám rozpráva o Angličanoch a Rusoch, ktorí odkupujú mnohé francúzske kaštiele a zámky, klientelu si vodia zo zahraničia, vrtuľníky pristávajú pri zámkoch a sú prístupné len na luxusné svadby a recepcie milionárov.

Vojdem do každej malej keramikárne, takmer v každej si kúpim jednu šálku. Modrú, dve béžové, pre rodičov dve veľké tmavomodré na čaj, pre kamarátku dve maličké na presso kávu. Obdivujem misy, mnohé chytím do rúk a predstavujem si v nich gaštanové kekse, broskyne, bonbóny a sušené ovocie.

Manžel sa okolo mňa plichtí, ticho ma stráži, aby som aspoň chvíľku pred kúpou porozmýšľala. V aute počas cesty deti napomína, aby dali pozor na mamine tašky s keramikou.

Na každom mieste vychutnávam to, čo mu patrí. Broskyne a gaštany patria do Ardèche, melóny do Provensálska, syry tam, kde počuť zvonce kráv a čaj sa najlepšie pije zo šálky kúpenej priamo od osoby, ktorá ju na hrnčiarskom kruhu vyformovala a svojim vkusom vymaľovala.

Mám horor z dovoleniek „all inclusive“. Hľadám čo je „exclusive“ na každom mieste, to, čo nenájdem nikde inde.

 

 

Prečítajte si aj Nougat, turecký med, je francúzskou pýchou

 

 

 

Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk.