|
Aj vaše dieťa dnes išlo do školy? Prvý deň školy sa vždy na Slovensku, ale aj v iných krajinách nesie v duchu pocitov detí: „ Prečo tam musím ísť? Kde sú prázdniny? Čo tam budem robiť? Prečo tú školu ešte niekto nezbúral?“ A v duchu pocitov učiteľov: „ Zas sú tu. Nemohli ostať doma? Aspoň mi zas príde výplata...“ a rodičov: „ Konečne idú preč. Bude chvíľu pokoj.“
No nie všade je to presne takto. Klikám tak po jednotlivých obrázkoch detí, ktoré to šťastie, ísť do školy, nemali. Áno, správne čítate. Šťastie. Jednotlivé príbehy detí z konfliktných zón, či z krajín, kde je vzdelanie luxusom, ale aj detí, ktoré, bohužiaľ, to šťastie, mať peniaze na štúdium, nemali.
Hovorím teraz o deťoch, ktoré nevedia, či sa dožijú zajtrajška. Či tá bomba padne dnes, alebo až zajtra, a či vôbec. Či nevtrhnú k nim domov teroristi, a nezaujmú ich a neurobia si z nich a ich rodičov otrokov a či to vôbec prežijú. Alebo jednoducho tie deti, ktorých rodičia nemajú dosť peňazí na to, aby ich poslali do školy a tak si užívajú v tej škole, ak sa do nej vôbec dostanú, plnými dúškami. Dennodenne musia oni aj ich rodičia pracovať na školské pomôcky odmínovaním, či zberom plastových fliaš, či iného odpadu, aby za ne utŕžili nejaké peniaze. Každodenný strach a obava o zajtrajšok je u nich na pravidelnej báze.
Sú to deti, ktoré by ten pocit, navštevovať normálnu školu, privítali a ochotne by sa s tými „našimi“ vymenili. Namiesto toho sa učia v provizórne vytvorených triedach, stanoch, či musia do školy chodiť pešo niekoľko kilometrov.
Tak skončím s prehliadaním jednotlivých fotiek a vravím si: nech tam tie naše decká idú. Nech idú do tej „sprostej“ školy, počúvajú tie „sprostosti“ od tých „sprostých“ učiteľov a nech sa učia. Oni majú šancu na budúcnosť. Pevne v rukách.
A rovnako učitelia. Stále sú vo výhode. Majú k dispozícii triedy, pomôcky, a nech sú akékoľvek, ale ich majú. Nemusia učiť pod holým nebom, v zóne, nad ktorou každým okamihom preletí vojenské lietadlo, či kde netečie voda.
Volám svojej mladšej sestre, ktorá má nastúpiť do piateho ročníka a pýtam sa jej povestnú vetu: „Tešíš sa?“ Odpovedá mi: „Nie. Pretože tu nebudeš.“...Ešte, že tak...
Mi príde, že sme občas veľmi nevďační a nevážime si to, čo máme, ale vždy len bažíme po tom, čo nemáme...
Prečítajte si aj A kde nájdem dámy, prosím vás?
