|
Už po niekoľkýkrát si zatvoril dvere a slová ostali visieť vo vzduchu. Ticho lieči, ale aj zabíja. Vo mne zavraždili posledné kúsky živej sily. Odpor, ktorý kladieš medzi nás, si konečne našiel cestu do mojich tepien, žíl a usadil sa pohodlne do všetkých nervových zakončení. Už je všade. Bezprostredná láska neexistuje.
Asi. Sprostredkuje ju chémia, spermia, sex, presvedčenie, že je čas na lásku, dieťa, hypotéka, spoločné problémy, traumy, neexistujúce prázdno, ktoré má potrebu sa zapĺňať, kompenzácie rôzneho druhu, život sám... Ostávam sama, hoci sme sa naučili vnímať všetky naše prostredníky lásky, ktoré sa medzi nás oboch vkrádali, tak sme sa vždy uistili, že sú len výplodom mysle. Lebo srdce vie vždy pravdu. Nevidí to, čo nejestvuje. Nestála medzi nami predsa len tvoja mama, nezaplatené účty, hypotéka, strach zo samoty, nedostatok lásky z detstva? Medzi nami je....napätie. Je také priliehavé, ako tie komunistické roláky z krepsilónu. Hrôza pomyslieť.
Ale ako sa vraví, človek si zvykne na všeličo. Hoci sa nedá vyzliecť zo samej seba, aspoň teraz nie, môžem stále písať. Učitelia na vysokej škole mali pravdu, vždy môžeme byť vnútorne slobodní. Hoci aj s prekliatym rolákom, ktorý vás čo chvíľa zadusí. Mať na sebe hrubú vrstvu svojho JA, je príšerne zničujúce.
Našla láska letí, jak splašené kone... Láska, moja de si...? Sme rana a nôž, pravda a lož. Viem, čo musím urobiť. Poriadne sa vyplakať, vyhodiť premoknutý rolák od sĺz a zblížiť sa... Nie však s tebou. Ale opäť so sebou. Viem, povedal by si mi: Vy ženy ste komplikované. Metamorfózy. Stálo to za to, vedieť, že si muž môjho života. Len som to málo cítila. A vieš čo, tých desať rokov s tebou viem, že som bola málo doma. V sebe. Už nechcem myslieť na tvoje prešľapy, na ticho, na rozbúrené vody, škodlivé vety, slzy, zrady, minulosť, čo nás spojila.
Nevyhodím ti na oči rozchod. Lebo ty si pre mňa už dávno mŕtvy. Zomrel si spolu so mnou. Pýtam sa, kedy sa to stalo? Kedy sme zabili našu lásku, srdce, čo bilo? Bolo to vtedy, keď si mi neustále upieral právo na lásku. Láska hynie, pre jej nedostatok. Len človek, čo miluje málo, dokáže deficit toho plného citu odovzdávať ďalej a prenášať ho do okolia. Aj ty si ma poslal do temnoty, pretože si svojím chladom dokázal robiť to, čo si vedel. Nenaučil si sa milovať dostatočne. Viem, nemal si to ľahké... Schopnosť milovať je náročná.
Obaja sme sa našli v pravde. Cez lži. Bolelo to. Príšerne. To ja sama som dobrovoľne prijala tvoj chlad a roztápala ľady. Žila v tme a objímala v nej svoj strach. Na každom fronte v mojom živote sa zabíja. Ide o veľa. Boj. Známe slovo z žitia s tebou a vo mne. Bola to vojna o teritórium, o pravdu, o lásku. Ja už po tvojej ceste nepôjdem. Tak sa predbežne maj a neobracaj sa späť. Ži si sám, tvoje Ego je pre teba skvelý spoločník. Už viem, kde končím ja a kde začínaš ty. Nie sme MY. Láska nie je MY. Láska to je najprv ja a potom ty a až potom sme to my....
Prečítajte si aj Sú naše deti naše?
