Keď sa tak s odstupom času zamýšľam, kedy som začala skutočne žiť, tak je to presne ten najviac omieľaný vek – štyridsiatka. Ten čas, keď už hýrime zrelosťou, máme odrastené deti (hoci v poslednej dobe je to skôr čas materstva) a vidíme veci úplne inak. Menej plačeme, viac sa usmievame, aj keď nás často pichne tu alebo tam. Veľmi dobre vieme, čo chceme a práve naopak, čo nemusíme. Zbytočne sa nestretávame s ľuďmi, ktorí nám odoberajú energiu, neriešime už, čo si o nás myslia ostatní. Žijeme tak, ako chceme. Tu a teraz.
Pred štyridsiatkou som zažívala veľmi ťažké obdobie. Náhla nečakaná smrť milovanej osoby. Zdalo sa, že ma už nič horšie nemôže postretnúť. Určite by som toho viac nezvládla. Lenže, ten náš úžasný život nám pripravuje stále nejaké skúšky. Miluje momenty prekvapenia. A čo ťa nezabije, to ťa posilní. Do roka som okúsila ešte jednu veľkú osobnú ranu. Rozpad dlhoročného manželstva. To ma naozaj položilo. Nevedela som to nejako prijať. Cesta bola ťažká a zdĺhavá. Ale stála za to. Veľa vecí som pochopila, začala som inak dýchať, vnímať a konečne skutočne žiť. Život reálny. Nie taký môj vysnívaný, ktorý bol zväčša ružovejší.
Prečítajte si
Vtedy som si myslela, že to nezvládnem. Budem opäť niekedy šťastná? Vyspím sa do sýtosti? Poukladám si myšlienky? Odpustím? To ma prenasledovalo každým dňom, mátalo aj v noci. Aký bude ďalší deň, toho som sa obávala. Popritom chodiť do práce, starať sa o domácnosť, deti, tváriť sa prirodzene, skrývať smútok a slzy. Veľmi som si priala, aby ten čas ubiehal rýchlejšie. Keby bolo možné niektoré dní preskočiť. Lenže, to všetko si musíme odžiť. Každučkým kúskom nášho tela. Vytrápiť, vyplakať, vyhodnotiť, vyliečiť. Bolesť nenaložíme na nikoho. Pomoc priateľov je iba náplasť, aj keď pomáha. Musím to dať ja sama - sám. Posilniť svoje ja a posunúť sa po krôčikoch ďalej.
Raz som čítala, že buď bude tvoj život ako saláma, ktorú iba jednoducho zrežeš, alebo vložíš do vázy každý deň iný kvet a budeš mať nádhernú farebnú kyticu. Tak si teda ten život užívajme a nie prežívajme. Lebo, práve tie ťažké boliestky nás posúvajú ďalej, ukazujú nám cestu, nútia nás viac premýšľať, precitnúť. Pomáha nám to dozrievať a čistiť si dušu. A je to úplne jedno či máme štyridsať, päťdesiat rokov, menej alebo viac. Na „iný“ život nie je nikdy neskoro.
