|
Nikdy som nerozumela tomu, ako sa dávajú a berú úplatky. Vždy mi prišlo veľmi zvláštne ponižujúce strkať niekomu obálku s peniazmi akože “nenápadne”. A ešte nepríjemnejšie bolo, keď sa ten človek tváril akoby si to ani nevšimol, ale pritom jedným okom kontroloval, či tam tá obálka je. Zažila som to ako malá u lekára, keď sa za operáciu muselo akože “poďakovať” a k fľaši dobrého alkoholu a bonboniére sa priložila nenápadná obálka. Napriek tomu, že som bola dieťa, vedela som, že je to niečo, čo sa nerobí oficiálne, ale je to akýsi rituál, o ktorom obe strany vedia, že je nelegálny, ale akosi sa to v tejto krajine “patrí”.
Moja osobná skúsenosť s úplatkom prišla o čosi neskôr. Keď som bola mamička v očakávaní, hľadala som lekára, ktorý by ma previedol pôrodom a bol tam so mnou, keď príde moja chvíľa. Lekára, ktorý bude vľúdny, povie mi, čo sa deje, nebude nervózny, keď sa budem pýtať a ktorý porodí moje zdravé dieťa s minimom komplikácií a ohrození. Vybrala som si pôrodnicu a doporučili mi lekára. Po absolvovaní niekoľkých vyšetrení som sa ho opýtala, či by bol ochotný byť mojím pôrodníkom. Lekár súhlasil, ale na rovinu mi povedal, že je to nadštandardná starostlivosť a nebude to zadarmo. Myslela som si, že prídem niekde k okienku v pôrodnici, zaplatím poplatok a bude to vybavené. No mýlila som sa. Lekár ma žiadal o zaplatenie účtu priamo jemu – v obálke a bez dokladu.
Pamätám sa na to, ako som doma balila bonboniéru a za obal zastrkovala obálku s peniazmi. Nevedela som, koľko je dosť, tak som dala všetko, čo som mala. Až neskôr som sa dozvedela, že to nebolo dosť, že sa dáva viac. Tomu zodpovedala aj starostlivosť. Lekár síce prišiel, no nechal ma čakať asi 6 hodín a nakoniec som porodila cisárskym rezom. Nebolo veľmi komu klásť otázky, ani sa dožadovať priateľského a ľudského prístupu. Nakoniec všetko dobre dopadlo, no môj jediný úplatok v živote ma ešte dlho trápil. Vnútorne som sa tým nezmierila. Nemalo by byť normálnym štandardom mať milého, vľúdneho pôrodníka, ktorého vám niekto pridelí alebo si ho vyberiete povedzme dva mesiace pred pôrodom a on vás bude sprevádzať až do chvíle, keď budete držať v náručí svoje dieťa? A vy za to pekne oficiálne zaplatíte nemocnici a pán doktor, či pani doktorka za to dostane špeciálny príplatok k výplate?
V práci mi mnohokrát boli ponúkané úplatky a provízie, no ja som to nikdy neprijala. Neviem to. Je mi vždy nepríjemné o tom hovoriť, tváriť sa, že je to v poriadku, že vlastne o nič nejde. Ide totiž o veľa, ide o našu dušu. Keď sa v médiách začala riešiť kauza netransparentného nakladania s verejnými prostriedkami na ministerstve zahraničia, chápala som istú naivitu, ale aj veľkú odvahu Zuzany Hlávkovej. Sú ľudia, ktorým tieto veci proste nesedia, nemajú na ne žalúdok.
Je úplne jedno, či ide o desaťtisíce, milióny alebo stovky eur. Ide o to, že keď vidíte, ako si niekto berie peniaze, ktoré mu nepatria, ako niekto umelo navyšuje ceny, aby mal z toho províziu, keď vidíte, ako niekto bez váhania požiada o úplatok a bez váhania ho prijme, neviete to akceptovať. Neviete prijať, že korupcia, a je jedno či malá či veľká, sa stala štandardom. Som rada, že sú v tejto krajine naivní a poctiví ľudia, ktorí veria, že úplatok, či provízia nie sú normálne a že majú odvahu predstúpiť pred ľudí a povedať to aj nahlas.
Pred pár dňami som bola v Slovenskom národnom divadle na večere venovanom téme Bielych vrán a odvahe. Na otázku z publika, prečo vlastne ľudia riskujú a robia odvážne veci, keď vedia, že by za to mohli byť potrestaní, zatracovaní, pranierovaní a v mnohých krajinách možno aj odsúdení na smrť, odpovedal Martin Šimečka takto. “Viete, odvaha, robí veľmi dobre našej duši. Preto to tí ľudia robia. Aby sa ich duša cítila dobre. A čím viac ľudí v krajine preukazuje svoju odvahu, tým lepšie je na tom aj kolektívna duša celého národa.”
Zostáva len dúfať, že korupcia sa postupne stane minulosťou a stále viac a viac duší v našej krajine nájde odvahu robiť veci poctivo. Takto môžeme našu krajinu uzdraviť – bez úplatkov.
Prečítajte si aj Mojich 10 "don't have"
