|
Mám jeden zlozvyk alebo dobrozvyk, alebo skôr divný zvyk. Keď moje deti ochorejú, nechám všetko tak a som s nimi. Zákon schválnosti niekedy zariadi, že je to v tom najnechcenejšom období. Bolo aj pred rokmi v skúšobnej dobe v novej práci. Najmladší kiahne. Hneď za ním starší kiahne. Potom dcéra. Desaťdňová platená OČR- ka nestačila. Deti sú mi najviac. Viac ako práca.
Roky sa posunuli, oni sú väčší a aj ťažší ako ja. No pri chorobách, obzvlášť vysokých teplotách, som stále pri nich. Úplne. Vo dne a s mladším aj v noci. Ľahnem si vedľa nich a viem, že im je lepšie. Aj napriek zimnici, bolesti, horúčke, poteniu, slabosti. Stornujem všetky plánované stretnutia, aj tie po rokoch zo strednej, aj pracovné pohovory, ruším všetky bez milosti a sústredím sa na to najpodstatnejšie.
Viem, že sa ohrozujem. A to nielen na zdraví, ale zakrnela som aj kariérne. Viem, že ani ten vírus nie je spravodlivý, ani milosrdný. A často bývam tou poslednou z rodiny bojujúcou s mikroskopickou pliagou práve ja. Tento rok v období chrípok sa stalo niečo výnimočné. Najprv ležal starší, potom aj mladší. Ešte tých chorých detí v čakárni u lekárky! A ja nič. Imunita ako remeň.
Prišlo leto, prázdniny, teplo, slnko, dovolenky a ja sa v temnej noci budím kvôli zimnici a ráno ruším plánovaný rodinný preddovolenkový nákup. „Mami, ty nám pokazíš dovolenku!“ Najradšej by išli k moru. Aj im opäť sľubujem, že keď sa budeme mať lepšie, pôjdeme. A lietadlom! Ani túto blížiacu sa krátku slovenskú pokaziť nechcem. Viem, že bežná viróza trvá sedem dní s lekárom a týždeň bez neho. V posteli, so zázvorom, citrónom, vitamínmi, voľnopredajným liekom. Napriek tomu idem k lekárke. Môžem sa v diagnostike mýliť.
Len zopár ľudí čakalo. Inteligentných ľudí. Učitelia na dôchodku, bývalá obecná úradníčka, staršia pani s vnúčatami, jedna so staručkou mamou, dvaja mladí a jeden starší pán. Mladší mlčali, starší sa rozprávali. sedíte vedľa, nepočuť sa nedá. Čakanie plynie hovorením rýchlejšie. Hovorili múdro. O sebe. O záhrade. O všeobecných veciach. Žiadne ohováranie. A priestor bol naplnený láskou. (Aspoň teda, kým som tam bola.)
Čakáreň u obvodnej lekárky zažíva rôzne situácie. Niekedy pacienti vyberajú mandle, režú brušnú dutinu, drvia obličkové kamene, operujú srdce... Všetko bez umŕtvenia, bez narkózy, sterilných nástrojov a dokonca tým, čo nie sú prítomní.
Minule sa v nej stretli okrem iných pacientov aj traja známi. Dvaja fyzicky a ten tretí bol virtuálne operovaný. Že aké má deti. Nevychované! Že ako žije. Zle! Prítomný človek špinil dobré meno. Toho, čo sa nemal možnosť brániť. Ten, čo sa s ohováraným osobne dobre pozná, len počúval. Aj klebetiaci má v rodine malé deti aj dospelých, aj veľa možných smutných tém na hovorenie o nich. Lenže: Možno hovoriť o sebe a svojej rodine je veľmi citlivou témou. Možno by to veľmi bolelo. Možno hovorenie negatívne o iných vlastné ťažkosti zasúva do úzadia a sú znesiteľnejšie. Možno všeobecné témy o varení, počasí, záhrade či politike sú príliš nudné alebo noblesné. Možno...
Všetko je o človeku. Nie o stenách, nástenkách, reklamných obrázkoch, stoličkách. Ani o tom, či je v meste alebo na dedine. Aká atmosféra v spoločnosti ľudí vládne určujú tí, čo sa v nej nachádzajú. Ich inteligencia alebo sprostosť, ich citlivosť alebo surovosť, ich dobrota alebo krutosť, ich láskavosť alebo nenávisť.
Tak okrem oznamov o ordinačných hodinách, cenníkoch a prosbách, aby sa neklopalo a aby sa vypol mobil pred vstupom do ambulancie a udržiavala čistota, by som na viditeľnom mieste vyvesila veľkým: Ohováranie zakázané. Klebety zamorujú ovzdušie viac a môžu spôsobiť väčšie škody ako tie neviditeľné vírusy a baktérie. Lebo, kým ich pôsobenie v ľudskom tele sa dá zvládnuť pokojom či liekmi a s vysokou pravdepodobnosťou aj celkom vyliečiť, zničená povesť býva nezvratná.
Rovnaký zákaz by som vylepila a trvala na jeho rešpektovaní aj na ostatných verejných priestoroch: príchodoch a odchodoch z kostola, v obchodoch, na zastávkach verejnej dopravy, na úradoch, na všetkých pracoviskách... Klebetnice a klebetníkov by som odporúčala do karantény.
Pápež František klebetenie nazýva „draním z kože“. Gloria Polo, autorka knihy Stála som pri bráne neba a pekla, vraví, že ohováranie je ako hnilé ovocie, od ktorého sa nakazí aj to zdravé nachádzajúce sa v jeho blízkosti.
Preto: Infikujme priestor láskou. Bude rozvoniavať. Lebo láska rozdávaním nielenže neubúda ale rastie. Prináša šťastie, krásu, dobro, pokoj, mier. A to sú celkom normálne a prirodzené hodnoty všetkých civilizovaných.
Prečítajte si aj Vždy sa obzrite späť
