|
Vraví sa, že rodičia pubertu svojich detí zvládajú veľmi ťažko, ba až vôbec. No myslel niekto na starších súrodencov? Nemyslím tých, ktorí sú od svojich mladších starší o pár rokov. Ale tých, ktorí svojim vekom odstupujú od svojich mladších súrodencov o viac ako dekádu.
Aj ja sem patrím. Medzi mojou sestrou a mnou je viac ako 14 rokov a máme veľmi blízky vzťah neadekvátny nášmu vekovému rozdielu. Veľa ľudí sa pozastavuje nad tým, ako dokážeme mať taký blízky vzťah v takom veľkom vekovom rozdiele. Ako? Jednoducho. Naučili sme sa. A život nám do toho nahral tiež.
Pozastavujem sa nad fotkami, ktoré vznikli v priebehu posledných pár rokov. Nechce sa mi veriť, že to všetko prešlo. Poznáte ten pocit, keď niečo rýchlo prechádza a vy si to neuvedomujete a zbadáte sa až po tom, čo stojíte nad narodeninovou tortou a znenazdania si uvedomíte, že to dieťa, ktoré len pred časom nastúpilo do škôlky a ktorého odpoveďou na všetko bolo Nie, už malým dieťaťom nie je a pred vami stojí malý pubertiak vo vývine, ktorý začína byť zo života zmätený? V poslednej dobe kvôli tomu zmätkujem aj ja.
Tak bilancujem. Od jej narodenia prešlo 11 rokov. Stojím tam, fotím a pomaly mi klesne nálada, aj fotoaparát...Niečo mi ušlo? Kde sa vzala táto slečna? Prvé problémy v škole, prvé obavy z budúcnosti, prvé odvrávania, drzé poznámky, stavy úzkosti, strach z toho, že nezapadne, prvé pokusy urobiť zo seba niečo, čím sú aj iní a prvé zistenia, že v tom šťastie človek nenájde..
A zmätok na oboch frontoch. Aj na mojom, aj na jej. Zmätená som, no najmä vystrašená. Bojím sa. Nielen o ňu, ale aj o jej budúcnosť. Stavy úzkosti a zloby striedajú stavy šťastia a porozumenia. Nakazila ma svojou náladovosťou a vyvíjam sa znovu. Tentokrát s ňou. Vidím, že číha na smer môjho vývinu. Už to nie je len o mne. Už sme dve. Spomínam si na to, ako sme vyrastali s bratom. No vtedy som nič takto nevnímala. Možno preto, že predsa len, on bol chlapec a mladší len o tri roky. Jeho zmätok ma nenakazil, pretože som ten svoj mala v približne rovnakom čase.
Bilancujem ďalej a bojujem so strachom. Som pripravená? Na prvé lásky, na prvé väčšie životné zmeny? Veď nie sú moje. Tak prečo sa vlastne bojím? Prečo mi pri pomyslení na to všetko zoviera žalúdok? Nie je to tým, že by som chcela, aby to dievča predo mnou bolo znovu tým dievčatkom, ktoré dokážem uniesť na rukách a ktoré bolo možné predtým nasmerovať bez diskusie? Vážne to je v tomto druhu sebectva?
Predo mnou odrazu stojí malá slečna. Stále malá. Pre mňa určite. S názormi, postojmi, odvahou v očiach. Diskutuje so mnou o veciach, o ktorých sa jej predtým nesnívalo. Prichádzajú aj prvé hádky a nedorozumenia. Už to nie je ten drobec, ktorý mi liezol do vecí, aby ich ožužlal, či inak znehodnotil. A ďalej bojujem so strachom. Z toho, že sa vyberie nesprávnym smerom. Že jej niekto ublíži. Že už pre ňu nebudem tým vzorom, ktorým som chcela byť. Ktorým som potrebovala byť. Obava z toho, že tým správnym vzorom vlastne nie som. Že jedného dňa to dievča odíde, vytvorí si vlastný život. Že sa aj z nej raz stane žena..
Snažím sa ju naučiť hodnotám. Samostatnosti a nezávislosti. Krotkosti a pokore. Cieľavedomosti. A uvedomujem si, že sa vlastne sama všetkému naďalej učím...
Áno, aj my starší súrodenci prežívame pubertu našich mladších. A nie vždy nám to ide dobre...Ale kto vlastne určuje, ako sa to má robiť? Existuje na to nejaká definícia?
Prečítajte si aj Otvorený list mojim deťom alebo O lovcoch a zberačoch
