Razom vtrielil do môjho kancelárskeho priestoru. Nemal  faktúry, podklady, doklady, príkazy na úhradu. Ruky prázdne. Bez dekrétu o zvýšení platu aj bez dohody o skončení. Nateraz. Na perách nemal pochvalu, nedošiel ma odborne usmerniť. Neprekvapil ma pozvánkou na odborné školenie, po ktorom som dlho a zbytočne dychtila. Neprišiel si len tak priateľsky pokecať. Časy sa menia. Vrútil sa ako boss. Dokonale nasrdený šéf. 

Čo som si to dovolila? Ako som len mohla? Kolegyňa sa so slzami sťažovala. Nepýtal si moju verziu kolízie, bola irelevantná. Ani svedectvo okolia, ktoré počulo. Veď je to jasné, som vinná. Ona plakala, ja nie. Po tom, čo som so stoickým pokojom jej hlasné vystúpenie na moju adresu uzemnila  tvrdením, že mám pocit, že ma nemá na pracovisku rada. Indícií bolo mnoho. Plakalo už celé moje vnútro, lenže oči boli suché.

Aj krokodíl slzí, keď požiera svoju obeť. Podľa starej legendy z ľútosti nad ulovenou korisťou prelieva pokrytecké slzy zármutku. Aj môj vedúci postupne zistil, že podľahol emóciám a bol nespravodlivý. Sklopeným pohľadom dal bodku. Mali ste už šéfa, ktorý by sa za neférovosť priamo ospravedlnil? Ktorý by svoj zvýšený hlas, osobné osočovanie, urážky, diskrimináciu zahladil jasným, presným, zreteľným priznaním a „prepáč“? 

Bez gombíka na slzy neviem svojim očiam poručiť, kedy majú začať plakať. A kedy vôbec nezačínať. Keby som vtedy aj ja fňukala ako malá, vykúpila by som sa razom z obvinenia. Keby som taký gombík mala, mačkala by som ho odušu. Aj v noci, keď ma budia rinúce sa slzy, lebo histamín z intolerancie už nevie, čo so sebou. Aj vtedy, keď sa ozaj od srdca na niečom chichúľam a oči tečú a tečú. A že, prečo plačeš?  Gombík na slzy by som offla aj vtedy v štátnej správe.

 

Prečítajte si

Ako sa udržať nad hladinou

 

Nastúpila som na zástup materskej prvého apríla. To, že v kancli ležali hromady odovzdaných daňových priznaní, by bol fajný žartík, keby nečakali, že si sadnem za počítač a budem fičať. So skvelým odborom z univerzity, ale bez zaškolenia do programu či praxe, budem makať zarovno s ostrieľanými správkyňami. Že všetky nadmerné odpočty a daňové preplatky zodpovedne pošlem len tým, čo im v medziach zákona aj patria. Lebo ak chybujem, všetko mi zosobnia! 

Keby som už vtedy mala guráž, letela by som priamo hore a potom vyššie, a ešte vyššie, až k šéfovi do Bystrice. Lenže, keď súci človek rok trčí na úrade práce bez jediného eura a potom uverí v zázrak novej príležitosti, nebude rozťahovať krídla. Tak som žobronila kolegynky, aby mi ukázali, čo a ako. Bojovala s neschopnosťou vedenia, bojovala so sebou. Plakávala. Tak ticho a nenápadne, ako sa len dalo. Aby nik nevidel, nepočul, nehodnotil. Ale darmo. Našli sa oči, ktoré sa za svoje fňukanie nehanbili. A predo mnou sa otvoril horizont nie dvoch, ale až štyroch rokov prázdnych dní na úrade práce. 

Neviem plakať na želanie. Viem, aké dôsledky prináša vyplákavania žien na tých správnych ramenách. Asi majú gombík na slzy. Keď vedia svojím plačom získavať nielen istotu zamestnania, ale aj rôzne iné benefity. 

Milí chlapi, vždy keď vaša uslzená zamestnankyňa, milenka, asistentka, kolegyňa, manželka, mama, sestra, kamoška jedným prstom ukazuje na inú, buďte gavalieri. Aj vy, milé ženy. Ľudskou schopnosťou myslieť myslite na ostatné prsty, ktorými zaliata slzami mieri priamo na seba. Rovnako, ako nenabehnete na chirurga, od ktorého sa vrátila s plačom, lebo pri všetkej jeho šikovnosti, jemnosti aj odbornosti, predsa len sekanie hnilého zuba ju bolelo. A plače. Skúste hútať, skôr než konať. Slzy nie sú predsa postačujúcim dôkazom, že ona je tou bitou. Nepridávajte zbytočné rany tam, kde už ich je dosť.