|
Rozumejú ľudia, čím ste, keď sa im predstavíte ako forenzná genetička? Vedia si predstaviť, čo presne robíte a ako vyzerá váš pracovný deň?
“Vďaka seriálom C.S.I, ktoré už roky okupujú televízne obrazovky, už väčšinou áno. Hoci práve vďaka takýmto seriálom mávajú o práci dosť často skreslenú predstavu - ona zďaleka nie je tak akčná a tak “wow”, ako to vyzerá v televízii. Keď pracujete vo veľkokapacitnom forenznom laboratóriu, tak polovicu pracovnej doby trávite prepisovaním čísel alebo vyplňovaním miliardy formulárov.”
Sledujete Vy kriminálne seriály?
“Televízia ide mimo mňa. Občas sa na niečo pozriem, ale kriminalistické seriály vynechávam.”
Prečo ste sa rozhodli študovať práve antropológiu a genetiku človeka?
“Vlastne trochu náhodou. Keď som si vyberala na prírodovedeckej fakulte špecializáciu, lákala ma fyziológia rastlín. Vtedy som zhodou okolností prenechávala prenajatý byt jednému známemu genetikovi a keď sme sa stretli v krčme, aby som mu odovzdala kľúče, pri pive sme sa dali do reči a on mi veľmi sugestívne opisoval, čo všetko už dokáže kriminalistická genetika. A ja som si povedala, že to vlastne vôbec nie je zlý nápad.”
Halina Šimková. Foto - archív HS
Ešte predtým ste študovali aj farmáciu a animáciu, to vás neoslovilo?
“Môj problém skôr je, že ma oslovuje a baví naopak úplne všetko. Na všetkom hneď vidím to zaujímavé, mám rada nové veci, nové uhly pohľadu, nepreskúmané územie. Pri farmácii som si však pomerne rýchlo uvedomila, že tie krásne časy, keď pán magister alebo pani magistra vedeli namiešať všeličo a pomáhať celému mestu,a by bolo zdraví, nenávratne zmizli. A že sa z farmácie stáva krutý, neoblomný trh, money first. Keď dnes vojdem do lekárne, je mi tých ľudí za prepážkou veľmi ľúto a v duchu si blahorečím, že som z farmácie utiekla k divadlu a k animácii. To bola pre mňa naopak nádherná skúsenosť a dodnes som za ňu strašne vďačná. Animácia má vôbec nesklamala, naopak, lenže paralelné štúdium na FAMU a na prírodovede sa ukázalo ako nereálne a ja som si musela vybrať. Zvíťazila biológia.”
Koľko žien dnes pracuje ako forenzná genetička?
“Dnes už je forenzných genetičiek viac ako forenzných genetikov. Forenzné vedy ako také sú stále viac mužská záležitosť, ale stavy sa pomaly vyrovnávajú. A v genetike ako takej, teda nielen tej forenznej, tam ženy prevažujú. Medzi mojimi študentkami forenznej genetiky je odhadom asi 80 percent dievčat.”
Museli ste niekedy počúvať, že váš odbor je hlavne o vede, logike či matematike a teda nie je pre ženu? Stretli ste sa s predsudkami či diskrimináciou vo svojom odbore?
“Viete, strašne záleží na tom, s kým strávite detstvo. Ja som mala úžasné zázemie - rodičia aj starší brat ma vždy podporovali, dávali mi priestor, nikdy som ani náznakom od nikoho nepočula, že som “iba dievča” a nech sa hlavne naučím variť a vyšívať. Tým pádom bolo pre mňa úplne normálne, že sa môžem venovať, čomu budem chcieť, vôbec mi nenapadlo, že by to malo byť inak.
A ak ste takto nastavení vo svojej vlastnej rodine, tak tým vaším vnútorným pocitom rovnoprávnosti už nemôže nič otriasť. Ak sa mi aj stalo, že mi na polícii v rámci pravidelných pohovorov nový nadriadený blahosklonne povedal, že teda s “istými výhradami, ale v zásade nemá nič proti tomu, aby aj ženy robili kriminalistiku”, prišlo mi to proste iba smiešne. Deň predtým som tomu dobrému mužovi pol hodinu márne vysvetľovala, čo je to kĺzavý priemer.
Na druhú stranu však túto tému neberiem na ľahkú váhu: ak sa ľudia s takýmto myslením okolo vás vyskytujú zriedkavo, stačí ich ignorovať alebo sa im vysmiať, ale ak ich koncentrovanosť vzrastie, vytvára to toxickú atmosféru."
Halina Šimková v popularizačnom seriáli EXPERTÍZA na Stream.cz
Čo všetko vie forenzná genetička vyčítať z jednej genetickej stopy?
“Hlavne vieme väčšinou veľmi spoľahlivo určiť, kto stopu zanechal, teda pokiaľ máme k dispozícií nejaký porovnávací materiál podozrivých osôb alebo databázu DNA, kde sú profily osôb uložené. Viac a viac sa však rozvíja aj tzv. forenzný phenotyping, čiže odhad niektorých fyzických znakov osoby, ako je farba očí, vlasov, pokožky alebo tvar tváre. Z maličkej stopy na mieste činu tak určíte, že páchateľ bol muž, svetlovlasý, modrooký, pôvodom napríklad zo Škandinávie. Dnes už je z DNA možné pomerne spoľahlivo určiť aj vek osoby.”
Ako veľmi si podľa DNA viete predstaviť obeť alebo zločinca a spoznať ho ako človeka? Vedieť si predstaviť, prečo urobil, čo urobil, prečo reagoval tak a nie inak?
“Prakticky vôbec. Vy sa môžete napríklad pozerať na celkový obraz miesta činu, z rozmiestnenia a charakteru jednotlivých stôp si urobiť nejaký obrázok o tom, čo a ako sa asi dialo, ale musíte si dávať veľký pozor, čo z týchto predstáv máte podložené relevantnými faktami a čo je len fabulácia, špekulácia, bujná fantázia. Zo samotnej DNA sa ale o tom človeku ako osobe nedozviete nič.”
Akú úlohu hrá pri zločincoch napríklad pohlavie ? To prvé, čo si predstavíme je, že vrah je muž a obeť je žena.
“No vidíte. Ja som pracovala na mnohých prípadoch, kde to bolo opačne. Samozrejme, sú skutky, kde z povahy veci je oveľa častejšie páchateľom muž - napríklad pri znásilnení. A asi sa dá všeobecne povedať, že muži častejšie použijú fyzické násilie, ak chcú niečo získať alebo keď riešia konflikty. Nerobím si ale ilúzie, že ženy sú mravnejšie, iba na presadzovanie svojich záujmov volia iné cesty, takže sa tak často nedostanú do konfliktu so zákonom. Alebo sú možno rafinovanejšie a nenechávajú stopy (smiech).”
Šestnásť rokov ste pracovali na Kriminalistickom ústave v Prahe, znamená to, že ste sa denne zaoberali zločinom? Uvedomuje si to človek pri práci, ovplyvňuje ho to?
“Samozrejme, že si to uvedomuje. Denne čítate nové spisy - od vykradnutých chát až po znásilnenia a vraždy. Ale musíte sa to naučiť oddeliť, tak ako to musí vedieť detský onkológ alebo záchranár. To najhoršie, čo sa vám môže stať je, že sa začnete v prípade citovo angažovať. Prestanete byť ako znalec objektívny a navyše po pár rokoch zákonite vyhoríte.”
Z kriminalistického ústavu ste po 16 rokoch odišli, prečo?
“Bola to kombinácia viacerých faktorov. S kriminalistickým ústavom sme si vzájomne veľa dali, ale ja som počas rodičovskej dovolenky cítila potrebu opustiť rutinné analýzy desiatok a stoviek prípadov a začať sa intenzívne venovať veľkej téme, ktorú som vo forenznej vede stretla, a to je spôsob hodnotenia, zvažovania dôkazov. Pustiť sa do projektu, v ktorom sa môžete slobodne rozhodovať, ale tiež si za to niesť zodpovednosť. A určite dôležitým faktorom bola a je rodina: chcem byť paňou svojho času, mať možnosti si ho rozvrhnúť tak, aby som mohla napríklad teraz počas adventu vziať deti zo školy a zo škôlky a celé popoludnie s nimi piecť a zdobiť perníky. O tieto chvíle nechcem prísť.”
Thajskí záchranári prinášajú mŕtve telá do provizórnej márnice 30. decembra 2004 pri buddhistickom chráme v Takuape na juhu krajiny. Foto - TASR/AP
V roku 2005 ste bola v Thajsku a pomáhala pri identifikácii obetí cunami. Žiadny zločin, ale obrovská prírodná katastrofa a štvrť milióna obetí. Ako ste zvládali prácu uprostred takej tragédie? Navyše v čase vianočných sviatkov…
“Bude to možno znieť zvláštne, ale mne to do duše prinieslo veľa pozitívneho. Prvé pocity sú, samozrejme, strašné. Pozeráte sa na nástenku a tam je medzi inými nakreslený rodokmeň rodiny, z ktorej prežil jediný človek. Muž išiel ostatným pre zmrzlinu, keď v tom okamihu prišla vlna cunami a on stratil ženu, tri malé deti, oboch rodičov, sestru s manželom a desaťmesačného synovca.
Skúste si to len predstaviť. Je to tak desivé, že na to najprv musíte dookola myslieť. Postupne si začnete uvedomovať, že na mnohé veci vo svojom živote proste nemáte vplyv a niekdy ich nebudete mať pod kontrolou. Môžete robiť hocičo, ale ak sa vyššej moci zachce, pripraví vás v sekunde o všetko. A z tohoto zistenia sa môžete alebo zrútiť alebo vás naopak určitým spôsobom posilní a oslobodí. Poviete si, že proste veci vo svojom živote budete prijímať s pokorou, vysporiadate sa s nimi čo najlepšie a nebudete sa trápiť tým, čo nestojí za to. Budete si užívať prítomnosť okamihu a užívať si svoje vzťahy tu a teraz.”
V sobotu vystúpite na TedxBratislavaWomen. Ako ste zareagovali na pozvanie vystúpiť na ženskom podujatí a hovoriť o svojej práci?
“Tá myšlienka a sa mi veľmi zapáčila, takže som prakticky hneď súhlasila. O svojej práci hovorím rada, tak len dúfam, že téma sa bude páčiť aj poslucháčkam a poslucháčom.”
Nie je asi jednoduché prihovoriť sa davu s vašou profesiou, alebo?
“Mne to našťastie žiadny problém nerobí. Od detstva som pedagogický typ (smiech). Už v prvej triede som spolužiakov drtila prednáškami z astronómie - večer som si v televízii pozrela popularizačný seriál Okná vesmíru dokorán a na druhý deň im to kreslila kriedou na tabuľu. Prednášam a vediem semináre prakticky stále, či už pre odborníkov alebo pre úplných laikov.”
Ste feministka?
“Som zástankyňa rovnosti vo všetkých ohľadoch - či už sa to týka pohlavia, veku, pôvodu. Normálne je dívať sa na druhého cez jeho myšlienky, postoje a schopnosti, nie podľa toho, kde, komu a ako čo sa narodil.”
