Slovenské zdravotníctvo v súčasnosti bojuje s mnohými problémami, preto možno téma slovenského pôrodníctva v spoločnosti až tak nerezonuje. Každoročne slovenskými pôrodnicami prejde okolo 54-tisíc žien a 55-tisíc novorodencov. Pri celkovom počte pacientov prechádzajúcich slovenským zdravotným systémom sa toto číslo môže javiť zanedbateľné.
Autorky však tvrdia, že v tomto prípade nehovoríme len o zdraví žien v reprodukčnom veku, ale o fyzickom a psychickom zdraví nasledujúcich generácií. Spôsob, akým deti prichádzajú na svet, má podľa nich totiž zásadný význam.
Kniha sa zameriava na postupy a prístupy v slovenskom pôrodníctve. Odvoláva sa na vedecké štúdie a dáta a zameriava sa na to, ako sú v slovenskom pôrodníctve uplatňované najnovšie vedecké poznatky a odporúčania Svetovej zdravotníckej organizácie aj odborných spoločností a organizácií, najmä v oblastí zásahov do pôrodov, teda vyvolávania pôrodov, urýchľovania pôrodov či nástrihov. Zameriava sa aj na vysokú mieru cisárskych rezov na Slovensku, podporu bondingu a dojčenia či nedodržiavania zásad Baby Friendly Hospital. Takýto informačný pohľad na pôrodníctvo kniha vyvažuje citátmi a príbehmi žien.
„Väčšia časť cisárskych rezov na Slovensku je vykonaná ako akútnych. To bol aj prípad Zuzany. V oficiálnej správe si potom našla ako dôvod cisárskeho rezu „vyčerpaná prvorodička, nepostupujúci pôrod“. Zuzana je presvedčená, že ak by jej bolo umožnené voľne sa pohybovať a dopĺňať energiu minimálne tekutinami, pôrod by postupoval. Napriek absencii intimity a pokoja zvládala všetko psychicky dobre až do momentu, keď jej lekárka bez súhlasu a upozornenia vykonala Hamiltonov hmat. Ide o manuálne uvoľnenie vaku blán od maternicovej steny, ktorý nalieha na panvový vchod. Je to nepríjemný a často aj veľmi bolestivý úkon.
Zuzana kričala, aby lekárka prestala, že ju to veľmi bolí. Lekárka sa jej opýtala, či si myslí, že to zvládne, keďže už mala mať pôrod dávno za sebou a stále je málo otvorená. Ona vraj potrebuje pri pôrode spolupracujúcu rodičku. Od tej chvíle začala Zuzana o sebe pochybovať napriek tomu, že dovtedy o cisárskom reze vôbec neuvažovala. Ďalšiu fľašu oxytocínu jej pustili výrazne rýchlejšie, čo jej priviedlo nezvládnuteľné bolesti, počas ktorých kričala: „Vyberte ho zo mňa!““
Kniha má 13 kapitol. Okrem jednotlivých aspektov pôrodu a popôrodnej starostlivosti sú v knihe aj kapitoly o tom, prečo Slovenky rodia doma a v zahraničných nemocniciach blízko slovenských hraníc. Zaujímavou a veľmi emocionálne nabitou časťou je kapitola Catalin, ktorá je rozprávaním páru, ktorým zomrelo dieťa pred narodením a popisujú prístup a správanie sa personálu.
„Hneď po pôrode, taký starší doktor… ak si dobre pamätám, on bol jediný, ktorý mal menovku, podľa ktorej bol docentom...On bol jediný, ktorý nám niečo povedal. Keď po pôrode uvideli bábätko, ten docent začal hneď diktovať latinské názvy a z toho sme niečo zachytili. Neskôr sme dostali aj správu a pitva tú správu potvrdila. Na základe toho sme potom doma hľadali informácie na internete.
Keď po pôrode lekárka manželku zašívala, tak na sálu prišla jej kolegyňa a začali sa medzi sebou rozprávať, že práve prišla nejaká tehotná pani, krváca, a teda ju prijímajú. A doktorka počas zašívania vyhlásila: „Načo ju prijímate? Nech potratí. Aspoň nejakú operáciu aby sme mali.“
Kniha obsahuje aj rozhovory s troma odborníkmi. S gynekológom a pôrodníkom Jozefom Záhumenským je rozhovor zameraný na priebeh pôrodu a jednotlivé komplikácie. S psychiatrom Jozefom Haštom sa autorky rozprávali o význame bondingu a prístupe zdravotného personálu k rodiacim ženám. Tretí rozhovor s právničkou Jankou Debrecéniovou je o pôrode najmä z pohľadu dodržiavania ľudských práv a práv pacienta.
Množstvo informácií, ktoré kniha Ešte netlačte prináša, by mohlo odradiť. Doplnenie citátmi, ilustráciami, príbehmi a rozhovormi z nej však robia publikáciu, ktorá je pre ženy, ktoré už rodili alebo v budúcnosti plánujú rodiť, dôležitým informačným zdrojom.
Prečítajte si aj Porod nemá byť Survivor
