|
Z diaľky sme videli, že niekto niečo majstruje pri našom aute. Keď sme sa priblížili, zbadali sme chlapika, ktorý chce k nášmu vozidlu pripojiť lano. „Áno, chcel som vám ho odtiahnuť a nechať na strede cesty!“ vykríkol. Muž nevedel, čo od zlosti.
Bolo to 20 minút po tom, ako sme s manželom zaparkovali auto pri vchode do brány istej predajne vína. Chodievame tam už niekoľko rokov a kupujeme čapované víno na rôzne akcie, ktoré usporiadame. Predajňu odporúčame tiež iným a vodíme sem takmer všetky návštevy z Poľska, kde slovenské víno ešte nemá renomé. V mojej rodnej krajine sa tento skvelý slovenský produkt nedá kúpiť. Poliaci ani nemajú tušenie, že Slováci majú vinárske tradície a tak im robíme „osvetu“. My a naši známi sme sa stali malými vývozcami vína do Poľska. Preto sme sa pred pár rokmi potešili, keď sme túto malú, súkromnú predajňu objavili v našej blízkosti. Veď treba podporovať lokálnych predajcov. Navyše mám rada osobný, príjemný kontakt s ľuďmi, ktorí v službách pracujú s nadšením a s láskou. V Poľsku, podľa prieskumov, zákazníci upredňostňujú nákup v malých obchodoch pred hypermarketmi práve pre osobný kontakt.
Ten deň sme tam boli opäť, aby sme urobili väčší nákup, lebo nás čakalo veľké podujatie pre sto ľudí. Čapovanie do demižónov predavačka odhadla na 20 minút, tak sme s manželom išli na zmrzlinu.
Prečítajte si
„Nemohol som vyjsť na svojom aute!“ vrieskal chlapík. Manžel sa mu štyrikrát ospravedlnil. Štyrikrát! Uznal chybu, že mohol nechať viac priestoru pri vchode do dvora, aby mohlo druhé auto prejsť. Nepomohlo to. Muž bol naďalej veľmi, veľmi nahnevaný. Na ulicu vybehla jeho manželka, ale nie kvôli tomu, aby upokojila situáciu, ale aby podporila manžela.
Pozrela som sa pozornejšie na muža a neverila som vlastným očiam. „Vy ste majiteľ predajne, však? Ten doposiaľ sympatický muž, s ktorým som viackrát telefonovala a u ktorého som objednávala vino?,“ pýtala som sa. Potvrdil. Neveriacky som položila otázku, či je možné, že sa k nám tak správa? On - podnikateľ k nám - zákazníkom! Človek, ktorý vie, že mu robím tržby, že sem vodím návštevy. Jasné, že si to pamätal, ale vytiahol ešte jednú „zbraň“, ktorou zaútočil: „Párkrát ste parkovali na tráve pred predajňou! Pozorne som si to pozrel na kamere!“ vykríkol. Rozmýšľala som, či je vôbec možné, že si niekto dal námahu, aby pozeral, kto ako parkuje pred predajňou. „Ani vy by ste nechceli, aby vám niekto na vašom trávniku parkoval!“ znel argument muža.
No ja by som prehodnotila, na čom mi viac záleží: či chcem strážiť biznis či strážiť trávnik a podľa toho by som sa rozhodla, či chcem zlikvidovať jedno alebo druhé. Jasné, že pri troška ochote a pružnosti by sa dalo skĺbiť jedno aj druhé. Upozorňujem tu na kľúčové slová: pružnosť a ochota, lebo to sú vlastnosti, ktorými by sa mal dobrý podnikateľ charakterizovať. Hlavne ten, ktorý každodenne prichádza do kontaktu so zákazníkmi.
Tie časy, keď sa klient musel ponížene správať pred predavačom, ktorý mal nejaký nedostatkový tovar, sú dávno preč. Dnes je konkurencia omnoho väčšia a preto by podnikatelia mali byť draví.
Majiteľ spomínanej predajni je dravec, ale zjavne omylom bojuje so zákazníkmi, namiesto toho, aby bojoval o nich. Také predajne už radšej navštevovať nebudem, aj keby predo mnou rozbaľovali trávnatý koberec.
