|
Na svoje zoznámenie s Japonkou Kaori si vôbec nepamätám. Viem len, že sme sa stretli pred dvadsiatimi rokmi na jazykovom kurze v Lyone a hneď sme si padli do oka. Cez deň sme drali školské lavice a večer spoznávali chute a vône Francúzska.
„Poďme k moru," navrhla už ani neviem ktorá z nás a druhá ochotne súhlasila, keďže horúce letné slnko rozpaľovalo ulice mesta viac, ako by bolo žiaduce. Do maličkého ruksaku sme si zbalili len zopár vecí a vyrazili sme na juh. Viezli sme sa vlakom, netušiac kde presne nás vysadí a kde budeme spať. Nie, nemali sme mobil a v ňom stovky stránok s hotelmi, penziónmi, hostelmi, ani kontakty na domácich ochotných prichýliť cudzincov na noc. Nemali sme k dispozícii ani hodnotenia tých, ktorí tam už spali. Nemohli sme sa vopred virtuálne poprechádzať mestom. Dokonca ani len turistickú mapu sme si nekúpili. Asi bola drahá, veď výmenný kurz v tom čase bol vyše 7 korún za 1 francúzsky frank.
V podstate sme nemali nič. Len chuť zažiť niečo nové. A odvahu vyraziť len tak naslepo, rovno za nosom. V našich časoch to úplne stačilo.
Vystúpili sme v Nice. S chabou znalosťou francúzštiny sme si v miestnom centre turistických informácií zohnali lacné ubytovanie len pár metrov od hlavnej promenády. Ochotná pani hovorila rýchlo a veľa. My sme automaticky prikyvovali, akože rozumieme, hoci okrem bonjour sme jej nerozumeli vôbec nič. Ešteže nám napokon vrazila do rúk mapu, na ktorej zakrúžkovala miesto, kde sa nachádzame a miesto, kde leží náš hotel.
Našli sme ho bez problémov, aj keď zvonka ničím nevytŕčal z radu starých mestských domov. Ako malé decká sme si zaskákali na hrubých pružinových matracoch, ktoré vyzerali tak, akoby nás každú chvíľu chceli vystreliť až k plafónu. Skriňa bola zaručene posledným módnym výstrelkom - asi tak začiatku 20. storočia. Staré točité schodisko vŕzganím ohlásilo majiteľke hotelíka každý náš krok. Kam sa na toto hrabú všetky tie moderné presklené opachy?
Prepletali sme sa ulicami Vieille Ville (Staré mesto), nasávali atmosféru leta a neskutočne sme sa tešili, keď sme dorazili na známe námestie Place Masséna. Odtiaľ to bol len kúsok na Promenade des Anglais, šesťkilometrovú promenádu lemovanú palmami, ktorá sa tiahne popri Azúrovom pobreží a spomína sa v toľkých románoch, serióznych aj bulvárnych časopisoch. So zavretými očami ešte aj dnes nájdem lavičku, na ktorej sme sedeli, pozerali na more a chrúmali bagetu.
Neskôr som sa do Nice vrátila ako novinárka. Robila som reportáž zo svetového finále Elite model look v roku 1998, keď do vôd modelingu elegantne vplávala vtedy len 15-ročná slovenská modelka Linda Nývltová. Dnes má 33 rokov a keď ju vidím na titulke dákeho z módnych žurnálov, vždy si spomeniem na to, ako si v Nice vybojovala tretie miesto. Tretia najkrajšia tvár spomedzi všetkých nových svetových objavov, to už je čosi!
Posledný raz som v Nice bola pred troma rokmi. Zažiadalo sa mi oprášiť staré spomienky na leto s Kaori, navštíviť starých priateľov z tých čias a ukázať svojim deťom levanduľou voňajúce Provensálsko. Nice, Cannes, Saint Tropez - to bola takpovediac povinná jazda. A veľmi vydarená, treba povedať.
Dnes mi opäť v hlave kolujú obrázky z návštev v Nice. Na jazyku si stále viem vybaviť chuť chrumkavej bagety a salade niçoise. Keď zavriem oči, cítim atmosféru provensálskeho leta aj vôňu mora na promenáde. Moje staré fotky však vyzerajú úplne inak ako tie, ktoré teraz zaplavili internet. Telá, ktoré neležia na pláži na deke, ľudia, ktorí neplačú od šťastia a bežci, čo nebežia v ústrety novému dobrodružstvu a letnej láske... To má byť teraz Nice? Nech je prekliaty ten, kto namaľoval tieto dovolenkové obrázky.
Prečítajte si aj Žena, ktorej nestačí len pozerať z okna
