„Umývačka už doumývala?“ opýtali sa ma moji  7-  a 5-roční synovci, keď som ráno nazrela do ich spálne. A hneď ma prosili, aby som tú umývačku nevykladala, lebo to chcú spraviť oni. Moja sestra neveriacky pozerala. U nich doma jej občas synovia umývačku vyložili, občas odpratávali zo stola. Ale častejšie s výchovou zlyhávala. Donekonečna opakovala prosby a nedostala žiadnu odozvu.

Keď nás pred pár dňami moja poľská rodina navštívila a trávila u nás týždenné zimné prázdniny, opýtala som sa sestry, či nevyskúšame inú výchovnú metódu - bodovanie v podobe smajlíkov. Tento systém si pamätám ešte z mojich detských čias, z prvej triedy na základnej škole. Zaviedla to naša triedna, aby deti motivovala k väčšej poslušnosti a fungovalo to. Pamätám si aj, že keď som nejaký čas učila na škole a zaviedla túto metódu, opäť to fungovalo! Uvidíme, či to zaberie aj v roku 2018.

Systém je jednoduchý. Dohodli sme sa s chlapcami, že za každý úkon môžu získať smajlíka. Keď ich za celý deň nazbierajú 12, budú môcť večer pozerať rozprávku. Tento pakt ich veľmi nabudil k aktivitám, ktoré si dokonca občas vymýšľali aj sami: pred každým jedlom prestierali, potom odpratávali zo stola, vykladali umývačku, polievali kvetiny. Bodovali sme tiež umývanie zubov a večer prezliekanie do pyžama, čo pred tým vždy donekonečna odkladali. Sústredili sme sa aj na to, aby sa naučili nakladať na tanier toľko, koľko zjedia. Moja sestra len prekvapene pozerala. Ešte viac bol prekvapený jej manžel, ktorý to sledoval na diaľku, keď mu to všetko popisovala do telefónu.

Každý večer si chlapci zaslúžene pozreli rozprávku a keď získali viac ako 12 smajlíkov čakala ich ďalší deň nejaká hmotná odmena: v podobe sladkej žemle, ktorú si vybrali v pekárni, malej hračky, či žuvačky.

 

Prečítajte si

Trúfnete si na hrdinstvo Julie Roberts?

 

Áno, boli aj pochybnosti, napríklad, keď mladší začal frflať, že musia odpratať omrvinky zo stola a u nich v škôlke to predsa robia len ženy! (Zaujímavý postreh, že?). Alebo, že doma majú večernú rozprávku „zdarma“. Vtedy moja sestra vyhlásila, že aj doma sa to zmení.

Keď k nám pricestoval otec chlapcov, trocha som sa obávala, či sa bude vedieť zapojiť, najmä keď som videla, ako chlapcov hneď obdarúval sladkosťami úplne „zdarma“. Ale potom pochopil aj on.

Experiment sa ujal, sestra v bodovaní pokračuje aj po návrate domov. „Konečne nemám problém, aby som ich večer dostala do postele,“ konštatuje. Ani umývačku nemusí vykladať. Jasné, že spôsob bodovania si museli prispôsobiť ku každodenným povinostiam, keďže v týždni deti väčšinu dňa trávia v škole, či škôlke. Ale od poobedia do večera to funguje!

Kto by bol povedal, že pár „blbých“ smajlíkov pomôže vo výchove deti? Takých obyčajných, nakreslených na papieri a zavesených na chladničke v kuchyni. Neviem, či to zaberie v každej rodine, ale keď to v niekoľkých fungovalo pred 40., 20. rokmi, a aj dnes, tak to hádam za pokus stojí.

Videla som už veľa detí, ktoré mali všetko od výmyslu sveta. Zdarma. Také deti sa nemusia o nič snažiť. Nemusia dlho snívať, nemusia bojovať, aby svoje modré z neba získali. Stačí, že si želajú. Alebo ešte horšie – že rozkážu rodičom, aby im to splnili. Inak ich vydierajú, že nebudú šťastné. Ale keď modré z neba dostanú, šťastné aj tak nie sú. Sedia nadudrané v izbách preplnených najmodernejšími hračkami. Alebo pred plnými taniermi jedla. A rodičia? Kmitajú, pobehujú, obsluhujú. Aj tak najčastejšie za odmenu dostanú od deti len smutné „smajlíky“. Asi tak nejako to vyzerá, keď nevychovávajú rodičia deti, ale deti rodičov.