|
Tú triedu som navštevovala posledné dva roky základnej školy. Dva veľmi búrlivé roky. Puberta ako vyšitá! Možno práve preto ma s tými spolužiakmi spája toľko prijemných spomienok.
V triede bolo okolo tridsať žiakov, dievčatá boli v menšine. Bolo nás jedenásť.
S jednou z nich som sa naposledy videla počas školskej stretávky, keď sme mali asi 20 a nikto z nás netušil, čo nás v dospelom živote čaká. Potom sme sa dlhé roky nevideli, až do predminulého týždňa!
Vedeli sme o sebe vďaka sociálnym sieťam, a preto som sa jej ozvala, keď som plánovala stráviť pár dní na Cypre, kde Beáta žije.
Ten deň som cítila príjemne šteklenie v žalúdku. Stretnutie po rokoch sa uskutočnilo v Nikózii – meste rozdelenom na dve časti. My sme čakali v tej európskej, kde si nás Beáta so svojim manželom vyzdvihli. Prešli sme hranice a ocitli sme sa v tureckej časti, v ich čaruplnom svete, po ktorom nás povodili, porozprávali o ňom, ponúkli tamojšími dobrotami.
Prečítajte si
Najzaujímavejše však boli rozhovory o osude našej jedenástky. Beáta v našom rodnom meste - Vroclave, skončila gastronomickú potravinársku školu. Keď sa s kamarátkami uchádzala o miesto v istom podniku, prijali jej kamarátky, ju - nie. Bola vtedy veľmi sklamaná. Neskôr však objavila inzerát, že hľadajú dievčatá na pozíciu krupierok do kasína. Prihlásila sa. Zaškolili ju. Začala dobre zarábať. Potom jej ponúkli prácu v kasíne v Turecku, kde sa zoznámila so svojim manželom. Dnes žije šťastná na Cypre.
Kto vie, keby ju vtedy prijali do toho podniku, ako by žila dnes. Možno by nikdy neochutnala cyperské meze, asi by nevedela, že na Cypre od decembra do februára prší, ale potom slnko obyvateľov ostrova riadne rozmaznáva. Prichádzajú krásne dni a s nimi plody s neopakovateľnou chuťou: olivy, banány, jahody, hrozno a mnoho ďalších. Možno by sa nikdy neokúpala na tom mieste, kde sa z peny vynorila Afrodita. Možno. Ktovie?
A tak sme sa s Beátou porozprávali o osude, ktorý vie riadne prekvapiť.
Bolo nás jedenásť. Medzi nimi aj tá najkrajšia, najmúdrejšia, najnadanejšia. Mohla sa stať maliarkou, keďže pekné kreslila. Mohla sa stať herečkou. Mohla sa stať poetkou. Alebo spisovateľkou. Je úspešnou organizátorkou svadieb a iných podujatí. Ďalšia je učiteľkou malých detí, aj keď sme si mysleli, že jej uštipačný jazyk by viac využila, keby sa stala literárnou, či divadelnou kritičkou.
Je to záhadné, ako sa ľudský život rozbehne. Jedny dvere sa pred nami zavrú, aby sa mohli otvoriť iné. Keď máme odvahu cez ne vstúpiť, čaká nás dobrodružstvo. A kto vie, kam sa až dostaneme. Je to tak ako rozhodnutie kormidelníka, ktorý kormidlom otočí len centimeter, dva, no cieľová stanica jeho lodi sa v skutočnosti môže vzdialiť o tisícky kilometrov od konečnej, ak by sa tá loď plavila priamo. Ako v prípade Beaty, ktorá sa plaví po Stredozemnom mori, ja – po Dunaji, Dorotu odnieslo až do Austrálie, Magdu – do Ameriky, Gosiu – do Nemecka. Dve lode našej jedenástky už, bohužiaľ, doplávali.
Zaujímavé, bolo nás jedenásť, doma (v Poľsku) zostali len štyri.
