|
Dlhé roky som do Berlína chodievala pracovne, ako novinárka. Bola som v sprievode Mikuláša Dzurindu, Ivety Radičovej i Andreja Kisku. Pokrývala som spravodajstvo počas volieb a urobila rozhovory s dvoma kancelármi Helmutom Kohlom i Gerhardom Schröderom.
Ale najradšej som písala reportáže. Hlavne o ľuďoch, ktorí v Nemecku bojovali s diktatúrami - s nacistickou i s komunistickou. O ľuďoch, ktorých odvaha dostala do koncentračných táborov, na gestapo či do väzenia STASI alebo im pomohla utiecť z východného Berlína do západného v čase, keď režim s hystériou strážil Berlínsky múr. Vždy som si hovorila, že sem raz musím prísť s mojimi deťmi, lebo o tom nestačí rozprávať, Berlín treba zažiť.
Prečítajte si
Berlínsky múr padol pred 30 rokmi
Načasovali sme si to presne. Moje dve dcéry a manžela som na výlet do nemeckého hlavného mesta vzala v roku, keď vo veľkom oslavuje pád Berlínskeho múra.
Múr má 30 rokov od pádu, moja dcéra 18 a môj muž 50 rokov od narodenia. Každý sme tých pár dní prežívali po svojom. Ja som spomínala na ľudí a miesta z článkov, môj muž na brigádu vo východnom Nemecku, moja staršia dcéra opakovala, že Hitlera a Berlínsky múr ešte nepreberali a moja mladšia dcéra nebola spokojná, že si nevie všetky veci prečítať v cudzom jazyku.
Ale malo to zmysel. Stáli sme spolu na Bernauer Strasse, kde podľa mňa cítiť históriu Berlínskeho múra a obyčajných ľudí najsilnejšie. Stáli sme na miestach, kde múr v roku 1961 presekol život na dve polovice. Domy ostali vo východnom Berlíne a východnom Nemecku, chodník v západnom Berlíne a západnom Nemecku. Stáli sme na mieste, kde bola kedysi kuchyňa a čítali si osudy bežných ľudí z obyčajnej ulice. Osud tehotnej ženy, ktorá s rodinou ušla a pár dní nato porodila v západnom Berlíne. Pozerali sme si svadbu v západnej časti Berlína, na ktorú nemohli prísť rodičia nevesty z východného Berlína. Čítali sme si o osudoch rodín, ktorí si už nemohli telefonovať, ani sa vídať, iba si kývali z jednej strany múru na druhú. V presne stanovenom čase.
Vždy som bola z tých príbehov dojatá. Zakaždým, keď som bola v múzeu na Bernauer Strasse a o Berlínskom múra mi rozprávali ľudia, ktorí to zažili a preto v tom múzeu pracovali.
Teraz to bolo ešte silnejšie. Pred fotografiou dvoch žien, ktoré na rukách držia batoľatá a tie sa snažia chytiť za ruku cez ostatnatý drôt - pred tou fotografiou stáli dojaté moje dcéry. Netrebalo nič extra vysvetľovať.
Kampaň ministerstva vnútra: Žijeme rozmanitosť podľa zásady rovnosti. Sme právny štát. Foto - autorka
Berlínsky múr a nové múry
Nemecko urobilo vo svojej histórii desivé veci, ale urobilo aj najviac preto, aby sa už neopakovali. V múzeu na Bernauer Strasse sme videli davy školákov s učiteľmi, ktorí sa prišli poučiť z histórie mesta. A na bilbordoch v uliciach nesvietili iba reklamy na telefóny, na čokolády s vysokým podielom mlieka a krémy s vyšším obsahom kyseliny hyalurónovej. Boli tam bilbordy na náboženskú toleranciu, rovnosť a slobodu tlače, sociálnu rozmanitosť, prezumpciu neviny i na právo demonštrovať. Ministerstvo vnútra si zaplatilo kampaň s názvom My sme právny štát.
Áno, môže to vyzerať čudne, keď si demokracia platí reklamu na demokraciu. Ale funguje to, keď z S-Bahn vidíte také silné slogany: Veríme na slobodu a na slobodu vierovyznania a nad tým je obrázok žida s moslimom na spoločnom bicykli. Či fotografia dvoch detí s rôznym pôvodom a so sloganom Žijeme rozmanitosť podľa zásady rovnosti.
Tridsať rokov po páde Berlínskeho múra, ktorý rozdelil mesto, štát i svet na dva nepriateľské tábory, dnes Nemecko búra predsudky v hlavách. To je mesto i krajina, ktoré chcete ukázať svojím deťom.
