Atentátu na Heydricha si sa venovala vo viacerých dokumentoch, prečo si sa teraz rozhodla vypichnúť príbeh Anny Malinovej?

„Pretože bez nej a ostatných ľudí, ktorí parašutistom pomáhali, sa atentát vôbec nemusel podariť. Gabčík a Kubiš boli v protektoráte už od konca roku 1941, ale keďže Heydrich veľa cestoval, nevedeli atentát vykonať skôr, lebo nepoznali jeho denný program. A toho pol roka prežili v protektoráte len vďaka ľuďom, ktorí ich skrývali, dali im najesť, pomáhali im. Gabčík sa u Anny Malinovej skrýval aj so svojimi zbraňami a Anna mu robila spojku, chodila alebo odovzdávala informácie.“

 

Sfilmovaný príbeh atentátu na Heydricha  Operácia Anthropoid ukazuje ženy len ako nenápadné krytie. Akú úlohu zohrala Anna Malinová?

„Ženy mali v príprave atentátu dôležité miesto. Vo vyšetrovacom spise gestapa sa dokonca píše, že zanietenosť a doslova vášeň, s akou pomáhali parašutistom v boji proti nacistom, ich až prekvapila. Pri niektorých rodinách, ktoré pomáhali, boli nositeľkou tej myšlienky práve manželky, nie ich manželia. Anna rozhodne nebola len tou, ktorá Gabčíka sprevádzala po meste, aby boli nenápadnejší. Poznala napríklad aj identitu človeka, ktorý parašutistom nosil priamo z Pražského hradu správy o Heydrichovom programe. A ani pri krutom mučení pri vypočúvaní gestapa ho neprezradila a ten človek prežil vojnu.“

 

Anna Malinová.  Foto - archív AV

 

Anna Malinová mala v čase atentátu trojročnú dcéru, ktorá po jej smrti ostala sama. Ako si to vnímala ako žena a ako mama? Zrejme sa nájdu aj takí, čo ju za to odsúdia.

„Po atentáte gestapo odhalilo okolo tristo ľudí, ktorí pomáhali parašutistom. A ich deti, ktorých bolo 46, zavreli do internačného tábora. Postupne som sa zoznámila s viacerými z nich – dnes sú to sedemdesiatnici a osemdesiatnici. Všetci mi povedali, že v istej fáze života sa na svojich rodičov aj hnevali, že ich takto ohrozili a skomplikovali im život. Kým nemali vlastné deti. Vtedy pochopili, prečo ich rodičia nechceli dopustiť, aby vyrastali v krajine, kde by boli vždy menejcennými a ktorá nebola slobodná. Aj pani Alena to vnímala podobne. Dnes ale tvrdí, že je na svoju mamu veľmi hrdá. Samozrejme, som si kládla otázku, ako by som to vnímala ja a ako by som sa rozhodla. Ale to je niečo, na čo nevieš odpovedať, kým sa skutočne nemusíš rozhodnúť.“

 

Ako si sa zoznámila s dcérou Alenou Voštovou?

„Pred štyrmi rokmi som bola v Mauthausene so skupinou týchto „detí“ a ich rodinami. Chodia tam každý rok na výročie hromadnej popravy svojich rodičov, ktorá bola 24.10.1942. A tam som sa dozvedela, že žije aj dcéra Anny Malinovej. Príbeh Anny, alebo aspoň jeho časť, som poznala z vyšetrovania gestapa. Vedeli, že si boli s Jozefom Gabčíkom blízki a Anna im to pri výsluchu potvrdila. Musela to byť naozaj veľmi odvážna žena, lebo zatiaľ z toho mála, čo sa zachovalo to vyzerá, že neprezradila nikoho, o kom by už gestapo nevedelo – hovorila len o mŕtvych parašutistoch alebo odbojároch, o ktorých vedela, že pri zatýkaní gestapa spáchali samovraždu ako pani Marie Moravcová a Jan Zelenka, dvaja najdôležitejší podporovatelia parašutistov.“

 

Anna Malinová s dcérkou Alenkou.  Foto - archív AV

 

Ako vníma ona svoju mamu a jej čin? Ako to zmenilo jej život?

„Alenkin príbeh je zložitý. Zatvorili ju do lágra ako trojročnú, zakázali jej používať svoje meno a tak do konca vojny zabudla, ako sa naozaj volá a na rodičov si už tiež nespomínala. Po vojne ju adoptoval manželský pár, ktorý sa rozhodol, že jej nikdy nepovedia pravdu. Ale ona sa ju v 15-tich rokoch aj tak dozvedela. Trvalo jej roky, kým zistila, kto boli jej skutoční rodičia, čo sa s nimi stalo a prečo sa o tom nesmelo hovoriť. Dnes má pani Voštová vo svojom malom skromnom byte na stene v kuchyni dva zarámované obrázky – na jednom je jej mama, Anna Malinová, a na druhom je vreckovka, ktorú jej mamička vyšívala v Terezíne na pamiatku. Zachovala sa u príbuzných Anny Malinovej. Pani Alenka vníma čin svojej mamy ako veľké hrdinstvo a je na ňu hrdá, aj keď jej život bol tým, že Anna sa odmietala iba nečinne prizerať, veľmi poznamenaný.“

 

V histórii poznáme hlavne mužov hrdinov, o Jozefovi Gabčíkovi, ktorý spolu s ďalšími spáchal atentát na Heydricha sa píše aj v učebniciach pre špeciálne jednotky. Prečo na dejepise nehovoríme aj o ženách ako Anna Malinová?

„Celkovo na dejepise v školách hovoríme málo o novodobých hrdinoch. Aj o atentáte sa podľa mňa učí veľmi málo – len základné fakty, kedy sa stal, kde a kto ho vykonal. Pritom to bola najúspešnejšia odbojová akcia počas vojny, ktorá zasiahla vysoko postaveného nacistu – Heydrich bol číslo tri po Hitlerovi a Himmlerovi. A príbeh Anny, ale aj pani Moravcovej, Khodlovej, 14-ročnej Jindřišky Novákovej, ktorá odviezla Kubišov bicykel, keď ho zranený po výbuchu odstavil pri obchodnom dome, je ponechaný akoby na samostatné pátranie študentov. Učíme sa mená rímskych cisárov, ale mená tých, ktorí ovplyvnili svojou odvahou náš dnešný život nie. Akoby ešte prešlo málo času a nevedeli sme si ich vážiť. „

 

Prečítajte si

Autorka knihy Mengeleho dievča nakrútila dokument Heydrich a 74 žien

 

Ty si zviditeľnila silný príbeh Violy Stern Fischerovej, ktorý sme dovtedy nepoznali. Urobila si aj dokument Heydrich a 74 žien o pokusoch na ženách v koncentračnom tábore Ravensbrück. Máme málo žien-hrdiniek v histórii? 

„Nemyslím, že ich je málo. Vzhľadom na tú dobu, ktorá bola určite viac zameraná na mužských hrdinov, je ich celkom dosť, ale máloktoré poznáme. Nie sú všeobecne známe, treba ich hľadať. Ale sú. Len keď zostaneme v druhej svetovej vojne - boli partizánky, ostreľovačky, odvážne odbojárky. Ale keď sa nejaký článok alebo film o nich objaví, takmer všetci sme prekvapení, že sme našli ďalšiu. Pritom ich bolo iste viac, len sa na ne zabudlo, lebo ich príbeh sa nezaznamenal, kým žili. Teraz napríklad pracujem na novom filme, ktorý sa týka tzv. Wintonových detí. Tú skupinu, v ktorej pôsobil aj sir Nicolas Winton viedla žena. A žien tam bolo viac. Poznáme ich? Nie, lebo kým sa príbeh tých zachránených detí stal známym, zo všetkých tých záchrancov už žil len sir Nicolas Winton. My sa ich teraz aspoň trocha pokúsime "oživiť".

Celkovo vyučovanie novodobých dejín by podľa mňa malo prejsť výraznou zmenou. Učiť sa o nich skôr ako v 9. ročníku a inak. Cez príbehy. Lebo tie si zapamätáme ľahšie a sú nám aj bližšie ako suché čísla z dátumov. A história nás má naučiť nie to, že atentát sa stal 27.5.1942, ale že sa napriek nacistickej hrôzovláde a krutosti našlo niekoľko stoviek odvážnych ľudí, ktorí sa jej postavili. A aj vďaka nim napríklad dnes žijeme na takom Slovensku ako žijeme. Nebyť atentátu, Anglicko a Francúzsko by možno nikdy neodvolali svoj podpis pod Mníchovskou dohodou, z ktorej vychádzala aj Viedenská arbitráž a juh Slovenska – Senec, Galanta, Vráble, Levice, Lučenec, Rožňava až po Košice - by sa po vojne možno Československu vôbec nevrátili a zostali by v Maďarsku, kam od novembra 1938 až do roku 1945 patrili.“  

 

Foto - archív VHT

 

Tento týždeň bude mať kniha Mama milovala Gabčíka autogramiáda, na ktorú príde aj dcéra Anny Malinovej. Aké je to pre ňu vystupovať a hovoriť verejne o ich  rodinnom príbehu?  

„Pani Alenka hovorí o svojej mame rada. Chodia za ňou študenti, ktorí o Anne Malinovej píšu seminárne práce a ona ich vždy privíta a rozpráva o tom, čo sa sama o svojej mame dozvedela. Lebo skutočnú spomienku na ňu má iba jednu. Pamätá si ako sa jej mama vrátila z pohrebu svojho manžela, Alenkinho otca, vzala ju na ruky a povedala: “Dievčatko moje, tak už nemáme otecka.“ Túto bolestnú spomienku pani Alena opatruje vo svojom srdci, lebo všetky ostatné sú už len sprostredkované – od rodiny alebo známych. Ale je pre ňu dôležité, aby pamiatka na jej mamu žila ďalej. A vďaka tým, ktorí budú chcieť príbeh Anny, Jozefa a Alenky spoznať, aj bude. To je najväčší dôkaz toho, že si vážime, čo pre nás tí ľudia urobili – že budeme poznať ich príbeh.“

 

Prečítajte si

Veronika Homolová Tóthová: Mengeleho dievča malo taký úspech aj preto, že v parlamente sedia kotlebovci