Spýtala som sa mamičiek detičiek inak obdarených, či sú im otcovia ratolestí oporou, či sú aj ostatní príbuzní nápomocní.  Žijem v realite a je mi nad slnko jasnejšie, že nie zriedka práve tí, ktorí by mali pomáhať, podporovať alebo aspoň minimálne nehádzať polená pod nohy, sú v pozícií tých, čo bremená ešte pridávajú. Mnohé mamičky sa v diskusii vyžalovali. Choroby, poruchy, problémy, bolesti ich detí im život zmenili od základov a berú toľko životnej energie, že „bojovať“ aspoň o kus porozumenia a tolerancie babiek, dedkov, švagrovcov už nevládzu. Nedá sa o nich oprieť. Tak je pre nich žiaden vzťah s nimi lepší ako ten, čo ťahá dole.

Život si nekráča po úsečke z bodu N do bodu S. On si plynie zvláštnym tempom. Niekedy sa vlečie, inokedy šprintuje. Nie je polpriamkou so súradnicami narodenia a s víziou pokojného bezbolestného konca v pokročilej starobe. Osciluje. S rôznymi amplitúdami pre rôzneho človeka. Od rovnovážneho stavu, keď sa nedeje nič nadmieru kladné, a ani nič extra ťažké a smutné.

 

Prečítajte si

Zrada empatie

 

Aby človek nevyhorel, aby nevyhasol potrebuje podľa českého psychiatra  Maxa Kašparů mať vybudovaných šesť stien. Zadná stena predstavuje ľudí, o ktorých sa možno oprieť. Ďalšia to, čo je pred nami. Treba mať nejakú perspektívu, niečo na tešenie sa. Po ľavici, bližšie k srdcu by mali byť naši priatelia. Aj keď sme vydaté či ženatí, partnersky zadaní potrebujeme mať svoju dôveryhodnú bútľavinu. Vpravo je stena tvorená spolupracovníkmi. Ľuďmi, s ktorými prežívame najväčšiu časť svojich dní.

Len veľmi ťažko sa nad hladinou udrží zamestnaný, ktorý pracuje pre nepríjemných šéfov. Rovnako  nemôže dlhodobo bez ujmy na zdraví chodiť do práce človek len kvôli peniazom. Bez nadšenia z činnosti, bez pocitu spolupatričnosti a akceptovania. Firemná kultúra, ako spôsob premeny zla na dobro, by mala stáť na rovnakej úrovni ako záujem vlastníkov či manažérov spoločností o výšku zisku, výnosov a nákladov.

Pre človeka je smerodajné, či môže bez spätnej sprchy arogantných slov aj v práci o niečo slušne žiadať. Či môže bez obáv prezentovať svoj názor, aj keď nemusí hrať do karát počúvajúcemu.  Dôležitá je atmosféra dôvery. Že keď čosi zverím cudzím ušiam, cudzí mozog nedovolí použiť to na intrigovanie a maskovanie vlastných chýb a neschopností. Mnohokrát by som podobné situácie ochotne vymenila za vlastnú paranoju. S tou by sa, na rozdiel od cudzieho charakteru, dalo pracovať.

 

Prečítajte si

Skutočné priateľstvá​​​​​​​

 

Podlaha má byť miestom, kde je človek ukotvený, a nehľadí sústavne niekde, kde by mohol byť  prístav bezpečnejší. Šiestou stenou, podľa Maxa Kašparů, a že to nie je žiaden táralko a poradenko, verím mu každé slovo, je strop. Sú to veci, ktoré nás prevyšujú. Sú to: láska, viera, nádej, kultúra, umenie, dobro. Ak sa nám zrúti jedna stena, prúdi vzduch. Ak dve, vzniká prievan a oheň vyhasína. Smerujeme dolu ku dnu.

Noc strieda deň. Zima leto. Mraky prekrývajú slnko. Aj ekonomika funguje v cykloch. Po recesii padá na dno a expanziou stúpa na vrchol. Aj človek. Naše bytie plynie po všakovakých krivkách. S odchýlkami pádov aj šťastných vzostupov. Podstatné je, v žiadnej  fáze neprísť o človečenstvo. Pri prechádzkach po dne nepochovať nádej v lepší zajtrajšok a silu budovať nové základy a steny.  Pri pobyte na výslní s pokorou vzhliadať ku tým nižšie. Lebo – nič tu na svete netrvá večne a čo vidíš na iných, čakaj na aj sebe.