|
- Nieže sa do toho pustíš bezo mňa,- hovorí mi ráno muž pri odchode do práce.
- Ale čo si, veď ja ani len netuším, ako sa s tým silikónom pracuje, - odpovedám a zahľadím sa na ošúchané špinavé škáry v kúpeľni.
Bozk na jedno i druhé líce, na pery, krížik na čelo, zatvoria sa dvere a už chlapa niet. Zostala som doma sama - iba ja a tuba silikónu. Škáry sa nám akosi "odtesnili" a už si to na nich namierila pleseň. Fuj! Trpela som to mesiac - dva, až som sa naštvala, a hoci som sa v oddelení chlapských potrieb v hypermarkete cítila dosť odveci, kúpila som silikón určený na použitie v kúpeľni.
Len čo sa za mojim mužom zabuchli dvere, odniesla som tubu silikónu na poličku do kúpeľne. Čosi vo mne stále vŕtalo a dralo sa na povrch - bolo to nutkanie presvedčiť samu seba, že takúto chlapskú robotu dokážem urobiť aj ja. Vzala som teda opäť do rúk silikón a prečítala som si popis. Zámerne nepoužívam slovo "návod", pretože presný pracovný postup uvedený jednoducho nebol. Dala som dole uzáver a hneď som narazila na prvý problém - ako mám len urobiť do tej tuby dieru? Ani nožom, ani nožnicami mi to akosi nešlo, samozrejme, ak som teda neplánovala pripraviť sa zbytočne o prsty.
Zápasila som s tým dobrých pár minút, napokon sa mi to predsa len podarilo bez ujmy na zdraví (ale s ujmou na noži, ktorý skončil v koši). Na tubu som nasadila priloženú špičku - áno, ten aplikátor na pohodlné nanášanie. Pohodlné? Tak to sotva! Silikón ani za ten svet nechcel vyjsť von. Mohla som sa pretrhnúť, skúšať všetko možné i nemožné, nešlo to. Spotila som sa viac než počas 20-minútového kardio cvičenia vo fitku a nervy mi tiekli von snáď aj ušami. Odložila som roztrhané ochranné rukavice a rozhodla som sa, že tomu lenivému silikónu trošku skrátim cestu. Odstrihla som špičku, čím som však znemožnila zachovanie optimálnej hrúbky na nanášanie, čo mi v tej mojej gebuli došlo až potom, keď som videla, že som si teda absolútne vôbec nepomohla.
V tom mi čosi napadlo. Predstavte si babičky a mamičky, zanietené gazdinky, ktoré sa pripravujú na pečenie vianočných koláčov a zdobenie medovníkov. Ony plnia zdobeničky cukrovou polevou, ja som ju naplnila silikónom, ktorý som z tuby doslova vyrvala. Skúsila som, naozaj veľmi opatrne, či sa teraz bude dať silikón plynulejšie nanášať. No hádajte. Jasné, že nie! Okrem toho, že som naše kúpeľňové škáry znetvorila vrstvou nerovnomerne a krivo naplácanej gebuziny, prišla som o vzácne kuchynské náčinie, zašpinila som si nohavice, kachličky všade okolo mňa, ba dokonca aj ruky. Silikón som z nich zmývala asi hodinu (z nohavíc ani po vypratí nezišiel).
Mala som sto chutí tresnúť so všetkým o zem, utekať do spálne, hodiť sa na posteľ a vyrevať sa do vankúša! Ale nemohla som nechať kúpeľňu v takom rozbombardovanom stave. Vzala som teda ďalšie náčinie z kuchyne - ďalší nôž- a v snahe aspoň niečo zachrániť som skúšala krivé ťahy orezať. Niečo išlo, väčšina však vyzerala ešte horšie. Nepomohla ani vatička do uší, ktorou som sa pokúšala vrstvu silikónu pripevniť ku škáre a utesniť. Silikón sa skrátka trhal a naťahoval ako sopeľ. Mohla som tam rovno prilepiť žuvačku a vyzeralo by to rovnako! Vydala som zo seba ten najnervydrásajúcejší vzdych v živote a všetky zašpinené utierky, vatičky do uší, zdobeničku, rukavice a ďalšie pakšamenty som vyhodila do koša. Stále mi to však nedalo. Keď už som začala, treba to dokončiť. A hoci nie tak, ako bolo v pláne, ale aspoň všetko vrátim do pôvodného stavu. Manžel si nesmie všimnúť, čo sa tu dialo! Namočila som hubku na riad do toho najsilnejšieho čistiaceho prostriedku, aký som doma našla, rozhodnutá, že tú opachu zo škár odstránim. Našťastie, silikón povolil a zišiel dole. Musela som však zapojiť aj svoje nechty a obetovať tak nový lak, ktorý sa mi celý ošúchal. Tak, hotovo! Zbavila som tú AŽ jednu škáru silikónu a zahanbená sama pred sebou som šla trucovať do izby.
Keď môj drahý prišiel z práce domov, ako zvyčajne zamieril do kúpeľne umyť si ruky. So zatajeným dychom som vedľa v kuchyni čakala, či si niečo všimne. Nič. Chvalabohu, podarilo sa mi všetko upratať a stopy za sebou zahladiť. Moje mlčanie však netrvalo dlho. Keď ma objal, nevydržala som to a povedala som: „Musím sa ti s niečím priznať. Skúšala som "vysilikónovať" kúpeľňu a dopadlo to hrozne."
Muž sa na mňa začudovane zahľadel a pobral sa do kúpeľne, aby sa na škáry pozrel zblízka. Ja som ho však zastavila a trvala som na tom, že mu najskôr musím vysvetliť podrobnosti. A tak sa môj chlap dozvedel, že sme kúpili nekvalitný silikón, ktorý v tej hlúpej tube očividne stvrdol a uschol, pretože nie je možné vytlačiť ho von a použiť. Pozrel sa na mňa ešte nechápavejšie a bolo vidno, že mu čosi víri hlavou. A vtom to prišlo:
- Povedz mi, ako si to nanášala? Mala si pištoľ?
- ................. Akú pištoľ??????
- Veď predsa tú, s ktorou sa nanáša silikón.
- Čože? V návode sa žiadna pištoľ nespomína!
Chlap sa začína smiať.
-No, nespomína, pretože je samozrejmé, že silikón aplikuješ jedine s pištoľou.
Zahľadela som sa na obrázok na tube od silikónu, ktorý znázorňoval koniec špičky, ako si veselo nanáša silikón: Čo je toto za hlúpy návod? Nech ho urobia pre ženy!
Nato môj manžel dostal záchvat smiechu. Stála som pred ním zahanbená a dívala sa, ako sa smeje na môj účet, po chvíli však rozosmial aj mňa. Rehotali sme sa s tubou v jednej a s pištoľou v druhej ruke.
Nuž, po tejto skúsenosti som sa utvrdila v dvoch veciach: Po prvé, ak mi manžel v súvislosti s technickým náčiním povie, že to mám nechať na neho, poslúchnem. Po druhé, ženy mužov potrebujú. Áno, milión vecí zvládneme ľavou zadnou urobiť aj samy, ale na ten ďalší milión už skrátka nie sme stvorené. Dať zarytým feministkám za úlohu "vysilikónovať" celú kúpeľňu by mohol byť dobrý test, aby zistili, či chlapské ruky potrebujú, alebo nie.
A ešte niečo - o silikónových prsiach už nechcem nikdy ani len počuť...
Prečítajte si aj Pán doktor, nafúknite tú rukavicu, prosím!
