Koľko je takých dní, keď sa vám nechce otvoriť ani jedno oko, vstať z postele, v hlave vám treští a vôbec nie od toho, že ste si včera večer dali zopár drinkov. Skrátka odhliadnuc od tlakových, poveternostných a iných zmien, tušíte v predstihu tak žensky a neodvratne, že tento deň bude náročný a bude to veľká výzva ho nejako zvládnuť.
Raňajky ani nestihnete a vlastne ani nemáte chuť. Napijete sa vody a ako chcete položiť pohár do dresu, tak sa rozbije. Pri fénovaní vlasov sušič poslednýkrát zapradie a potom sa vypne v procese sušenia. Kašlete na vlasy, rýchlo si hodíte nejaké šaty a idete do práce. Tam vás čaká záplava problematických emailov.
Kolegyňa v kancelárii tiež nemá svoj deň a začne vám o svojich trabloch hovoriť už od rána. Šéfka vám dáva nové a nové úlohy, ktoré by ste mali zvládnuť do konca pracovnej doby. A takto pokračuje celý deň a vy sa už tešíte na záver dúfajúc, že sa nič nepredvídané a zložité nevyskytne.
Cestou z práce, keď sa po daždi ukázalo slnko, vystúpite v polovici cesty a idete do blízkeho parku. Sadnete si na lavičku a zhlboka sa nadýchnete. Dýchate vôňu čerstvého májového vzduchu a kvetov a v tom si všimnete, ako sa obďaleč hrá pri hojdačkách malé dievčatko. Hlavu má zahalenú do kvetovanej čiapky, telíčko chudučké a bledé. Napriek tomu má v očiach jas, nádej a aj akúsi odovzdanosť.
Matka mu vtisne na líce bozk, zabalí mu pár hračiek a povie mu, že na dnes už stačilo a pôjdu pomaly domov. Dievčatko sa s vďakou zahľadí na oblohu a povie matke: „Aj zajtra bude deň, tak sa opäť môžem hrať.“ Matka mu s neskrývaným dojatím prikývne a všimnem si, že aj mne sa po líci kotúľa slza.
Hneď zabúdam na môj smoliarsky deň a s obdivom sledujem odchádzajúcu dvojicu. V mysli si prehrávam pieseň od G. Gaynor – I will survive a mám odrazu toľko energie, ako by som sa znova zobudila a prišiel opäť nový, žiadnymi udalosťami nepopísaný deň.
Neviem, ako je to možné, ale pravdou je, že mať optimizmus, keď sa vám nedarí alebo sa necítite dobre, je oveľa väčšie úsilie a výzva, ako keď ste v pohode a čaká vás bezproblémový „ružový“ deň. Nehovoriac o tom, že v porovnaní s vážnou chorobou, je váš nevydarený deň len drobný kaz na širokej látke života. A predsa stojí za obdiv sila a vyrovnanosť, s akou vás niekto, kto je na tom oveľa horšie, vie povzbudiť k tomu, aby ste sa nebrali až tak vážne, aby ste predýchali, keď sa vám nedarí a našli si niečo, čo vám dokáže zlepšiť náladu, postaví vás na nohy a pomôže prejsť cez tú tenkú lávku obáv a strachov. Nemám kvetovanú šatku, ale v tej jednej chvíli mám pocit, že vykvitlo niekoľko kvetov v mojom vnútri. Možno je za tým všetkým aj nádej, že zajtra bude nový a oveľa lepší deň.:-)
Prečítajte si aj Každá z nás má v sebe Lorelai
