Dokážeme tvár prekryť kvalitným mejkapom. Nedokonalosti a známky prirodzeného starnutia dať vylepšiť šikovným plastickým chirurgom.  Vlasy nám vie upraviť ten najvychýrenejší kaderník. Môžeme dať na seba kus z dielne slávnych návrhárov. Použiť najdrahší parfum. Obúvať si môžeme kvalitnú značkovú obuv. Malé prsia zdvihnúť push up-kou alebo vyplniť silikónmi. Veľké dať zmenšiť. 

Môžeme sa voziť na luxusných autách s hodnotou väčšou ako byt v menšom meste. Bývať v prepychových príbytkoch. Absolvovať exotické dovolenky. Žalúdky sýtiť bio kvalitou. Deti vieme poslať študovať na lukratívnu školu. Pred menom aj za menom mať viacero písmeniek navyše.

Dokonca sa môžeme tváriť ako čisté nevinné stvorenia. Matky Terezy, svätí Jozefovia, Jurajovia aj sväté Márie a Johanky z Arku.  Zvládneme úsmevom a vtipkovaním prekrývať depresie, a naopak slzami prostoduché citové vydieranie. Vieme sa hrať na super odborníkov, a pritom vôbec nerozumieť. Dokážeme sa tváriť prihlúplo, a pritom vedieť svoje a byť nad vecou.

Presne tak. Svojím zovňajškom, slovami a aj vonkajším správaním vieme predstierať a prezentovať celkom iného človeka.  Iného navonok a iného vo vnútri.  Tak často sme hercami a herečkami.

Lenže z človeka to aj tak cítiť. To čím - kým - akým v skutočnosti sme.

Stará pani robí všetkým len dobre. Ona každému chce len dobre. Ona nikomu nikdy neublížila. Ale! Všetci sú k nej hrubí. Všetci jej ubližujú. Nik jej nechce pomôcť. Na úradoch sú k nej drzí. A ona je, chúďa, tak chorá. Vymenúva asi dve odborné ambulancie, ktoré musí navštíviť. Má aj vysoký tlak.  Bože, robte už konečne pre ňu to, o čo vás žiada!

Najprv príde ľútosť. Fakt vyzerá staro aj strhano, aj choro, aj ublížene. Po jej odchode ostáva temno. Ona odchádza svižnejším krokom. Je viditeľne ľahšia. Je. Svoje odpadky nechala v miestnosti. Nám je razom ťažšie. Tie jej smeti máme v sebe. Len sme ju vypočuli. Viac sme nevedeli. Aj tak nás unavila.

A premýšľame nahlas: Veď z nej žiadne dobro nesálalo. Veď pôsobila zatrpknuto, nevrlo, nepriateľsky. Veď ona sa nadmieru ľutuje. Veď ona svojimi slovami manipuluje. Veď tá stará pani iba hrá na city.

Vraví sa -  vtáka poznáš po perí, človeka po reči. Vták so vzhľadom tých svojich krídiel veľa nenarobí. A predsa vie lietať. Človek rečami – až, až. Vyzná lásku, prejaví úctu, vysvetlí nepoznané, uzná vinu, ďakuje, poprosí, ospravedlní sa. Zodvihne zo dna. Aj vyfacká, ubije až zničí.

Vtáka po perí, človeka po reči a ducha človeka po ovocí. Nie podľa výzoru, šiat, topánok, auta, domu, titulov, ale podľa toho, čo do života iných prináša. Lásku – nenávisť. Svetlo – tmu. Poriadok – chaos. Dobro – zlo.

Z človeka to aj tak cítiť. Niekedy nie okamžite, keď sa vie maskovať lepšie ako vojak v zákope.  Časom sa napokon všetko na povrch vyplaví. Inokedy okamžite niečo neladí.  Buďme citlivé práve na to, čo neladí. Aby sme nenaleteli, aby sme neboli zbytočnými obeťami a herečkami v kohosi divadelnej hre s dramatickým koncom. Pre nás smutným. A to len preto, že sme nechali svoje vonkajšie zmysly oklamať a neverili svojim vnútorným pocitom. 

.

Prečítajte si aj Aký vzťah má väčšiu nádej? S vranou a či s protikladom?