|
Na kopci nad Zázrivou je veľký zvon. Predstavujem si, že keď niekto zomrel, zvonilo sa naň, aby to všetci vedeli. Zvuk sa rozliehal v doline, ľudia sa prežehnali, pomodlili odpočinutie večné a zapálili sviečku.
Aj v našej dedine je zvon – umieráčik, ale už sa naň nezvoní. Namiesto neho hrá obecný rozhlas smutnú melódiu, plačlivé sláčiky, ktoré znejú strašne umelo. Náš pes do toho zavýja. Už vie, čo budú hlásiť, niekto zomrel a on sa s ním svojím spôsobom lúči.
Známa skladba sa šíri dedinou, dosť hlasná aj dlhá na to, aby ľudia otvorili okná alebo vyšli pred domy a vypočuli si smútočné oznámenie: „Vo veku ... nás opustil náš občan..., ďakujeme mu, čo pre našu obec až do svojej smrti vykonal. Lúči sa s ním manželka, deti, vnuci, susedia, bývalí kolegovia...Posledná rozlúčka bude...“ Zatvárame okná a dvere.
Narodenia sa nehlásia. V našej obci je to čistý countdown.
Umieráčik je memento mori v kolorite bežného života. Autá sa nezastavia, v obchodoch sa nakupujú potraviny, v krčme čapuje pivo, ľudia vystupujú a nastupujú do autobusu, odbehnem od polievky, ale tá sa varí ďalej. Na chvíľu nás zamrazí. Memento mori, tento rok až príliš kruté.
Prečítajte si aj Stĺpček Ženy na dedine: Vďaka za každú teplú sprchu
