Život je dar. Každý deň sa niekto narodení a niekto iný zasa umrie. Prirodzený proces života. Tak ako príde na svet dieťa – s plačom, tak sa lúčime s našimi milovanými, s našimi priateľmi. Veľký bôľ máme v srdci. Len ťažko ho prekonávame. O to viac, keď zomrie mladý človek, nebodaj malinké dieťa. Prekonať smrť vlastného dieťaťa je určite tou najbolestivejšou záležitosťou. Zmieriť s ňou sa nedá. Hneváme sa, že odchádzajú ľudia láskaví, milí, prosto úžasní. A ľudia zlobychtiví, nevrlí, ktorí znepríjemňujú život si chodia po tomto svete a sú akoby nedotknuteľní.
Každý si želá byť zdravý, šťastný, milovaný, mať dostatok prostriedkov. Chceme všetko. Ale dávať takmer nič. Bojíme sa, aby nám z toho šťastia, z tej lásky a peňazí nebodaj neubudlo. Bože chráň, aby mal niekto viac ako ja. Závidíme. Nevieme dopriať. Mnoho krát nám padá všetko na hlavu a my nevieme prečo. Ale nepopustíme a ideme si za svojim. Pritom je to úplne jednoduché. Stačí si len uvedomiť že konáme nesprávne a odrazu všetko naberie iný smer.
Áno. Ufňukanosť nie je trendy. Ale život nie je prechádzka ružovou záhradou. Máme si zakrývať oči a tváriť sa že všetko je len krásne, dobré a veselé? Zomrie vám mama, dieťa, opustí vás manžel. A mnoho, mnoho životných údelov. Budete sa usmievať a tešiť zo života? Tváriť sa, že je všetko v poriadku? Veď pohoda. Život ide ďalej. Je možné, aby sme to tak rýchlo spracovali? Dá sa to? NIE, NEDÁ. Mnoho vecí nás natoľko zaskočí, že sa nevieme ani pohnúť. Nevládzeme dýchať. Nechce sa nám žiť. Jednoducho sa hovorí, ale ťažšie sa odžíva. Chýba nám kúsok empatie, aby sme pochopili. A to stačí zopár teplých slov. Vypočuť toho druhého. Objať. Pohladiť. Náš slovník opúšťajú slová: ďakujem, prosím, prepáč. Ak sa niekto trápi zazeráme. Poniektorí sa aj vytešujú. Čo sa deje vôkol sa mňa netýka. Bohužiaľ. Samozrejme, pokiaľ sa nás nedotkne sám ŽIVOT. Lebo každý sme raz hore a raz dole.
Doprajme a budeme mať dopriate. Milujme a budeme milovaní. Veď preto sme tu, aby sme si navzájom pomáhali. Na druhý svet si so sebou nič nezoberieme. Ostanú po nás spomienky. Záleží len na nás aké. Či si na nás vôbec niekto spomenie?! Vyplakávať nad hrobom človeka ktorému sme ublížili a nestihli povedať „prepáč“. Neskoro. Potom nás to bude prenasledovať celý život. Keby som bol len vedel... Mami, nestihla som ti toho toľko povedať... Dajme vážnosť slovu. Dajme vážnosť skutkom. Ešte stále je čas. Čas na nápravu. Čas na odpustenie. Aby boli tie posledné okamihy plné lásky. Aby sme mohli žiť a nie prežívať. Slobodnejší, šťastnejší a hlavne spokojnejší.
.
Prečítajte si aj Verný/verná? To sa už nenosí
