|
Tak ako každá matka verí, že sa jej dcéra vydá za dobrého milionára, tak sme aj my dúfali, že otcom našich, teda mačiatok našej mačky Pony, bude divý kocúr. Žijeme na samote, dookola len lesy a ich obyvatelia. Ako sme po čase videli, nebol to divý, ale normálny kocúr. A možno bol tak trochu divoký, keďže je k nám odvšadiaľ ďaleko. Niekto z nich si musel riadne zabehať. Keď sme porátali dni od pravdepodobného počatia, a aj na nej už videli, že sa začína niečo diať, prichystali sme jej v kôlni kôš s čistými plachtami, aby mala súkromie a pokoj. Mačka sa ale samozrejme vykašlala na kôlňu, motkala sa po dome, plodová voda jej odtiekla v našej posteli a bolo mi jasné, že do pripraveného miestečka pôrodu ju nedostanem. Tak som jej košík presťahovala do našej spálne na poschodí. Nemohla som jej nijako pomôcť, tak som ju len hladkala, keď mi to dovolila. V knihách o matkách-mačkách som sa dočítala o asistenciách lekára, pôrodoch v ambulancii a o cisárskych rezoch. Len som dúfala, že to tá naša hrdinka zvládne, ako všetky normálne mačky pred ňou, sama.
Ten pôrod sme s Pony prežili my dve spolu, ako za starých dobrých čias, keď to bola ženská záležitosť a nebolo k tomu treba ťahať mužov, aby si tiež niečo užili. Pre mňa to bol to pekný zážitok. Keď sme sa ráno zobudili, spočítali sme konečný výsledok: päť malinkých mačiatok a nikde žiadna špinka.
.
Prečítajte si aj Ženy v meste i na dedine
