Som obyčajná žena. Žena po štyridsiatke. Tú som oslávila bez dôležitých ľudí v mojom živote - bez manžela a mamy. Toľko som si toho plánovala. Ale... Osud chcel inak. Všetko sa zmenilo. Ale som tu. Stojím pevne nohami na zemi a som silnejšia ako kedykoľvek predtým. Nehovorím, mám aj „svoje“ dni. Veľa premýšľam, analyzujem, aj si poplačem. Ale to k tomu patrí. Pomáha mi však láska. Veľká láska. Láska k našim deťom.

Blogy som začala písať, lebo to tak cítim. Moje vnútro volalo. Chce vypovedať nevypovedané. Chce ukázať cestu ženám, ktoré sú v podobných situáciách. Keď strácajú pôdu pod nohami. Chcú kráčať ďalej a nevedia ako. Čím viac sa snažia a nič neprichádza. A aj keď len jedinej tieto riadky pomôžu. Oplatilo sa.  Lebo keď dookola načúvam, všetky tie záležitosti ohľadom rozpadov rodín mi prídu ako cez kopirák. Každá rodina je skúšaná.  Ako keby tie situácie vznikali na základe nejakých vzorcov.  Osudy nás žien sú ale rôzne. Aj prednedávnom sme mali stretnutie zo školy. Spolužiačka. Vydávala sa z veľkej lásky. On si však začal s jej sestrou. Otehotnela. Otehotnela aj sestra. Odišiel. Obe ochoreli. Onkopacientky. Sestra to takmer neprežila. Roky nekomunikujú. Sesternice sú vlastne sestry. Keď rozprávala svoj príbeh, slzy nám stekali obom po lícach. Vedela som o čom to je. O veľkej  bolesti a sklamaní. Keď trpíte ako zranené zviera.  Beznádej. Stav, ktorý neskutočne ničí. Zožiera. Zvonku aj zvnútra. Ešte aj teraz, keď píšem tieto riadky mám zimomriavky. Ale to milé, tiché, útle žieňa (takto som si ju stále pamätala a taká aj ostala), to zvládlo a usmieva sa. Teší sa zo života. Lebo život nie je len  o láske, šťastí, ale aj o utrpení a odpustení. Čím viac trpíme, tým viac „rastieme“. My si to ani neuvedomujeme, ale to naše „víťazstvo“ príde až neskôr.   

Čo všetko si my ľudia pripravíme? Vzájomne si ubližujeme. A nakoniec sa nám všetko vráti aj s úrokmi. Čo zaseješ to žneš. A viete čo? „Tie“ ženy obdivujem.  Neodsudzujem. Fakt. Že si môžu pokojne spať. Ja by som nezažmúrila ani oko. Ale každý si vyberá tú svoju cestičku.

Chcem odkázať ženám, ktorých srdce plače. Nevzdávajte sa! Nezúfajte! Bude dobre. Zvládnete to! Potrebuje to však čas. Dva krôčiky vpred, jeden vzad. Pomaly, ale isto.  Musíte to všetko pomaličky spracovávať. V hlave i  v duši. Sme predsa  ŽENY! Sme krásne. Sme silné. Sme skúšané. Naša skutočná krása vychádza z hĺbky nášho vnútra. A aj keď slniečko zapadá, druhý deň opäť vychádza. A bude vám žiariť na cestu. Cestu životom. Lebo taký je život, aj krásny, aj krutý.

.

Prečítajte si aj Na čele nápis rozvedená/rozvedený