Keď umrie mamička... chýbajúce miesto, ktoré už nik nenahradí, lebo MAMA je len jedna.
O chvíľu tu máme Deň matiek. Pre mňa deň s bolesťou v srdci, lebo moja mama už nie je medzi nami.
Mama – jednoduché slovo a znamená tak veľa. Tak som na strednej začínala sloh, za ktorý som dostala neskutočnú pochvalu. Vtedy som si ešte neuvedomovala čo znamená, keď mamička umrie...
Často sme spolu telefonovali (niekedy ma to až obťažovalo – veď to poznáte, niekedy taká somarinka a vy v práci neviete čo skôr), smiali sa, pohádali, udobrili, kávičkovali a hodiny rozprávali o všeličom. Ale, keď jej niet - ťažké, preťažké. Nutká vás dvihnúť telefón a zavolať... ale kam?! Vojdete do bytu, kde to stále rozvoniavalo nejakými fajnotkami, ale tam iba ticho a prázdno. Chýba vám teplé slovo, pohladenie, jej vôňa, dych. Jednoducho mama, ktorá pofúka všetky boliestky. Keď neviete ako ďalej, komu zavoláte? Jasne, že najlepšej kamoške, ale mama je mama, tá udrží aj to najväčšie tajomstvo. „Bútľavka“, ktorá sa trápi a žije pre vás.
Boli chvíle, keď som otvárala skrine, aby som cítila „jej vôňu“ a plakala. Slzy sa mi valili ako vodopád. Alebo použila jej parfém. Celý byt bolo cítiť, ako keby bola tu. Ale nebola a nevrátila sa. Niekedy som len tak zatvorila oči, aby som cítila jej dotyk – pohladenie. Možno, že choré. Viem. Ale vysporiadať sa so stratou milovanej osoby potrebuje čas, more času. A potom prejde zopár rokov a máte pocit, že to bolo už strašne dávno. Ostatnú vám len spomienky. Občas sa len tak pousmejete, občas vyjde slzička.
Viem, nie každý má také šťastie. Poznám maminy, ktoré odišli priskoro. Nevideli dospievať ani vlastné deti. A je mi to neskutočne ľúto. Alebo, niektoré sú proste „iné“.
Keď počujeme, že zomrel ten alebo ten, keď ho nepoznáme, tak áno, smutné. Skonštatujeme a ideme ďalej. Ale keď odíde milovaný človek a k tomu náhle, bez rozlúčky, pohne to aj s tou najtvrdšou náturou. Áno, smrť je súčasťou života. Ale koľkokrát nás prekvapí? Vždy. Jednoducho, na to sa nedá pripraviť.
Preto si vážme jeden druhého, lebo nikdy nevieme hodinu. A niekedy je už neskoro. Ostane nedopovedané, neodpustené. S tým sa žije veľmi ťažko. Nájdime si čas v tej uponáhľanej dobe na svojich blízkych. Hlavne starší ľudia sú citliví a osamelí, lebo aj keď sa nám zdajú často otravní - aj my takí raz budeme!? V očakávaní, kedy sa otvoria dvere.
A ja chcem odkázať mojej MAMIČKE do neba: Mamička, chýbaš mi veľmi! Niet dňa, aby som na Teba nepomyslela. NAVŽDY ostaneš v mojom srdci!
.
Prečítajte si aj Odpúšťam, lebo chcem ísť ďalej, ale...
