Čítala som knihu a videla film Divočina. Páčili sa mi. Kniha dokonca veľmi, až tak, že som sa potom dosť dlho do žiadnej inej nemohla začítať. Film bol ako film podľa knihy, ale dobrý.

Skutočný príbeh dievčaťa, ktoré po strate maminky stratilo aj samu seba a po kope kotrmelcov, pádov a zakopnutí jej náhoda prihrala do cesty nápad. Vydať sa na pešiu púť z juhu na sever, pacifickou hrebeňovkou (PCT- Pacific Crest Trail, USA). Prešla 1770 km. Po všetkých útrapách, strachoch, nociach, hladoch, bolestiach a smädoch našla, čo hľadala. A možno aj to čo nehľadala, ale je to jedno....niečo našla. Nevieme síce čo, ale to nie je podstatné. Podstatné asi je, že každé prekonanie sa niečo prinesie. S hrdinkou som sa ľahko stotožnila. Jej zážitky mi, aj keď z veľkej diaľky, pripomenuli niektoré moje.

Cheryl mala obuté topánky, ktoré jej do krvi zodreli nohy. Sadla si na skalu nad priepasťou a pri nešťastnej manipulácii so všetkými svojimi „pakšamentami“ sa jej podarilo zhodiť jednu topánku do hĺbky. Potom od zúrivosti zahodila za ňou aj tú druhú.

A práve tu mám podobnú skúsenosť: na dovolenke v Chorvátsku sme sa rozhodli,  v jeden slnečný deň ako inak, že ho strávime na „Ostrove“.  Nebol to ozajstný ostrov, ale len taký výbežok pevniny, ale keďže deti boli malé a mali radi dobrodružstvo, tak to znelo pekne - budeme sa plaviť na ostrov. Mali sme takú srandovnú výbavu, jeden starý surf, obstarožný gumený čln a zopár párov plutiev. Naložili sme proviant, menšie deti na čln, väčšie na surf, a tí čo plávali dostali plutvy. A poďho cez vlnky, asi 300 metrov plávať. Ja som šla posledná, asi zachraňovať, čo popadalo cez palubu. Na vybrané miesto na pláži sa Ostrov musel aj oboplávať.

Dostala som sa ale do problémov, z plutiev som mala kŕče v nohách, a tak som si ich musela dať dole a plieskať sa v tej vode najkratšou cestou na pevninu. Podarilo sa mi vyteperiť po ostrých skalách, a po tom ako ma o ne otrieskali vlny, na pobrežie. Čakala ma ešte cesta na táborisko. A to len bola cesta. Cez tie ostré skaly bolo treba skackať z jednej na druhú. Nohy som mala dobité ako zamlada. A vtom som ich zbadala, teda som si myslela, že ich, lebo je to také bežné, že bývajú dve, ale bola len jedna, gumená sandálka, červená, opustená. Chvíľku som sa na ňu len tak pozerala, potom som si ju obula. Jeden krok bol krátky a opatrný a druhý hrdý. Opatrne, hrdo, opatrne, hrdo, ... . Ale oveľa rýchlejšie a bez bolesti.

A tak dosť často, keď mi niečo chýba, keď cítim, že nie je všetko tak, ako by som chcela, si poviem: „Veď jedna topánka stačí.“

.

Prečítajte si aj Silné ženy islandské